štvrtok 1. septembra 2011
štvrtok 7. júla 2011
Kvíz o Adamovi Františkovi Kollárovi
sorry za problém s diakritikou, ale je to určené na angličtinu :-D
pondelok 30. augusta 2010
Kritika cenzurovaného diela
Kritika Kollárovho diela, ktorá sa nedostala do diplomovej práce
Búrka vyvolaná Kollárovým spisom vypukla dva roky po Kollárovej smrti v roku 1785. V roku 1785 uverejnil anonymný autor prácu Juraja Richvaldského Vexatio dat intellectum (Trápenie privádza k rozumu). Juraj Richvaldský bol zástancom šľachty a najväčším odporcom jej zdanenia. Druhá edícia brožúry vyšla vďaka uvoľneniu cenzúry za Jozefa II. a rovnako ako prvá bola určená ablegátom bratislavského snemu. Neznámy vydavateľ druhej edície spisu Vexatio dat intellectum pôvodnú prvú edíciu spisu Vexatio dat intellectum uverejnil spolu s jeho Apológiou. V Apológii sa zmieňuje sa aj o procese upálenia prvej edície spisu Vexatia dat intellectum. Prvé vydanie spisu Vexatio dat intellectum od Juraja Richvaldského predstavovalo úplné vyvrátenie názorov knihy Adama Františka Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Spis sa medzi uhorskou šľachtou začal šíriť už počas snemových rokovaní v septembri 1764. V októbri 1764 o ňom vedela kráľovná Mária Terézia. Bola to pre ňu vhodná zámienka k odvete za upálenie Kollárovej knihy. Dňa 18. februára 1765 dala všetky exempláre prvej edície knihy Vexatio dat intellectum na bratislavskom námestí symbolicky roztrhať a spáliť. Apológiu knihy s názvom Apologia Vexatio dat intellectum dala Mária Terézia spáliť 02. marca 1765. Podľa Jána Tibenského by neznámym autorom druhej edície spisu Vexatio dat intellectum mohol byť mních Leo Saitz, ktorý vydal v roku 1790 polemiku spisu s názvom Prenasledovanie privádza k rozumu uhorských biskupov.
O verejnom spálení spisov Vexatio dat intellectum a Apológia Vexatia dat intellectum informujú anonymné básne Justus Combustus (Spravodlivo spálený) a Spravodlivé upálenie alebo improvizovaná apológia. Vydanie Saitzovej polemiky podnietilo búrku protikollárovskej nenávisti. V roku 1790 Imrich Baerenkopf spis De Dominio Nobilium Hungariae deque Cladis ad Mohácsium causa cum Appendice in regnis Colomani decret...contra Adamum Franciscum Kollár, Posonii et Comaroniis./ O vlastníckom práve uhorskej šľachty a o príčinách porážky pri Moháči...spor s Adamom Františkom Kollárom. V zozname bibliografických odkazov ho použil aj historik Mikuláš Mišík pri koncipovaní knihy Husiti na Slovensku. Originál knihy z Harvard College Library sa nachádza v zdigitalizovanej podobe na internete. Kniha pozostáva z úvodu, ôsmych kapitol a záveru. Pozostáva z 304 strán a je teda rozsahovo dlhšia ako kniha Adama Františka Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Imrich Baerenkop sa v spise O vlastníckom práve zaoberal sa hlavne spochybnením knihy z hľadiska vlastníckeho práva kráľovnej na cirkevné benefíciá. Úvod a záver knihy obsahuje dva francúzske citáty od Charlesa-Louisa de Secondat, baróna de La Brède et de Montesquieu. Zvyšok knihy je napísaný po latinsky. Francúzske citáty pojednávajú o tyranskej vláde a odstránení prerogatív zemepánov, feudálov, svetského duchovenstva, noblesy a mešťanov. Prvý citát pochádza z Montesquieuho diela L' esprit des lois (Duch zákonov), ktoré bolo zakázané katolíckou cirkvou a uvedené na Indexe librorum prohibitorum. Druhý citát je zo sedemnástej kapitoly diela Montesquieu De la Grandeur des Romains et leur décadence.
Ďalšiu kritiku Adama František Kollára podal Imrich Vajkovicz v diele z roku 1791 Previerka dvanástich argumentov kedysi od Huga Grotiusa a iných, nedávno od Adama Františka Kollára o právach štátu vo veciach cirkevných, teraz rôznymi osvietensky sa tváriacimi pseudopolitikmi opakovaných. Vajkovicz sa snažil dokázať, že Adam František Kollár sa spriahol s uhorskými jakobínmi a dielom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci nadviazal na myšlienky francúzskej revolúcie.
Búrka vyvolaná Kollárovým spisom vypukla dva roky po Kollárovej smrti v roku 1785. V roku 1785 uverejnil anonymný autor prácu Juraja Richvaldského Vexatio dat intellectum (Trápenie privádza k rozumu). Juraj Richvaldský bol zástancom šľachty a najväčším odporcom jej zdanenia. Druhá edícia brožúry vyšla vďaka uvoľneniu cenzúry za Jozefa II. a rovnako ako prvá bola určená ablegátom bratislavského snemu. Neznámy vydavateľ druhej edície spisu Vexatio dat intellectum pôvodnú prvú edíciu spisu Vexatio dat intellectum uverejnil spolu s jeho Apológiou. V Apológii sa zmieňuje sa aj o procese upálenia prvej edície spisu Vexatia dat intellectum. Prvé vydanie spisu Vexatio dat intellectum od Juraja Richvaldského predstavovalo úplné vyvrátenie názorov knihy Adama Františka Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Spis sa medzi uhorskou šľachtou začal šíriť už počas snemových rokovaní v septembri 1764. V októbri 1764 o ňom vedela kráľovná Mária Terézia. Bola to pre ňu vhodná zámienka k odvete za upálenie Kollárovej knihy. Dňa 18. februára 1765 dala všetky exempláre prvej edície knihy Vexatio dat intellectum na bratislavskom námestí symbolicky roztrhať a spáliť. Apológiu knihy s názvom Apologia Vexatio dat intellectum dala Mária Terézia spáliť 02. marca 1765. Podľa Jána Tibenského by neznámym autorom druhej edície spisu Vexatio dat intellectum mohol byť mních Leo Saitz, ktorý vydal v roku 1790 polemiku spisu s názvom Prenasledovanie privádza k rozumu uhorských biskupov.
O verejnom spálení spisov Vexatio dat intellectum a Apológia Vexatia dat intellectum informujú anonymné básne Justus Combustus (Spravodlivo spálený) a Spravodlivé upálenie alebo improvizovaná apológia. Vydanie Saitzovej polemiky podnietilo búrku protikollárovskej nenávisti. V roku 1790 Imrich Baerenkopf spis De Dominio Nobilium Hungariae deque Cladis ad Mohácsium causa cum Appendice in regnis Colomani decret...contra Adamum Franciscum Kollár, Posonii et Comaroniis./ O vlastníckom práve uhorskej šľachty a o príčinách porážky pri Moháči...spor s Adamom Františkom Kollárom. V zozname bibliografických odkazov ho použil aj historik Mikuláš Mišík pri koncipovaní knihy Husiti na Slovensku. Originál knihy z Harvard College Library sa nachádza v zdigitalizovanej podobe na internete. Kniha pozostáva z úvodu, ôsmych kapitol a záveru. Pozostáva z 304 strán a je teda rozsahovo dlhšia ako kniha Adama Františka Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Imrich Baerenkop sa v spise O vlastníckom práve zaoberal sa hlavne spochybnením knihy z hľadiska vlastníckeho práva kráľovnej na cirkevné benefíciá. Úvod a záver knihy obsahuje dva francúzske citáty od Charlesa-Louisa de Secondat, baróna de La Brède et de Montesquieu. Zvyšok knihy je napísaný po latinsky. Francúzske citáty pojednávajú o tyranskej vláde a odstránení prerogatív zemepánov, feudálov, svetského duchovenstva, noblesy a mešťanov. Prvý citát pochádza z Montesquieuho diela L' esprit des lois (Duch zákonov), ktoré bolo zakázané katolíckou cirkvou a uvedené na Indexe librorum prohibitorum. Druhý citát je zo sedemnástej kapitoly diela Montesquieu De la Grandeur des Romains et leur décadence.
Ďalšiu kritiku Adama František Kollára podal Imrich Vajkovicz v diele z roku 1791 Previerka dvanástich argumentov kedysi od Huga Grotiusa a iných, nedávno od Adama Františka Kollára o právach štátu vo veciach cirkevných, teraz rôznymi osvietensky sa tváriacimi pseudopolitikmi opakovaných. Vajkovicz sa snažil dokázať, že Adam František Kollár sa spriahol s uhorskými jakobínmi a dielom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci nadviazal na myšlienky francúzskej revolúcie.
Obsah cenzurovanej knihy
Obsah cenzurovanej knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci
Alebo čo sa nedostalo do diplomovej práce - Viac Mária Vyvíjalová: Literárno-múzejný letopis č. 16
Politický spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár koncipoval už v novembri roku 1763. Stosedemdesiatštyri stranovú útlu brožúru malého formátu vytlačila v Paríži svojim nákladom tlačiareň Joannesa Thomae Trattnera. Kniha vyšla vo Viedni vo februári 1764. Adam František Kollár sa na titulnom liste knihy označuje za „Pannonius Neosolientus,“ banskobystrického Panóna. Prídomkom Pannonius pripojeným ku menu sa Kollár prezentoval povedomím príslušnosti k dávnej Panónii, ktorá sa považovala za pravlasť Slovanov a Slovákov. Prívlastok Neosolentius si Adam František Kollár zvolil podľa svojho štúdia na jezuitskom gymnáziu v Banskej Bystrici.
Voľne prístupná kópia originálu knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci z Verejnej knižnice v New Yorku sa nachádza na internete. Komparáciou troch verzií spisov, sme zistili, že sa od seba navzájom na tých istých stranách a v tých istých miestach knihy odlišujú svojimi ilustráciami. Ukážku ilustrácií troch kópií sme ponúkli v blogu.
Kniha O pôvode o nepretržitom používaní zákonodarnej moci nebola doteraz v ucelenom spracovaní preložená do slovenského jazyka. Stručný obsah a niektoré úseky spisu zachytávajú Mária Vyvíjalová, Richard Marsina, Ándor Czizmadia a Ján Tibenský. Uvedení autori sa ale nezaoberali podrobnou a hĺbkovou interpretáciou diela, iba jej stručnou charakteristikou. Kollárov spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci pozostáva z desaťstranového úvodu, štrnástich kapitol a abecedného zoznamu použitých bibliografických odkazov. Adam František Kollár hneď od úvodu diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci spochybňoval pravosť buly pápeža Silvestra II., na základe ktorej bol kráľ Štefan I. korunovaný na prvého uhorského kráľa. Adam František Kollár sa priklonil ku mienke Baltazára Kerčeliča a nazdával sa, že pápežskú bulu sfalšovali a nevydal ju pápež Silvester II., ale až jeho nástupca Sergius IV. pravdepodobne v roku 1008. Falzifikát buly mal vykonať františkánsky kňaz Rafael Levakovič. Už v incipite knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár narážal na otázku falzifikácie buly pápeža Silvestra II.. Územie Uhorska malo byť podľa nariadenia pápeža Silvestra II. kráľom Štefanom I. odovzdané naspäť pápežovi pod patronát Svätého Petra a neskôr znovu prijaté kráľom Štefanom I. ako jeho léno. Adam František Kollár dokazoval, že falšovateľ františkánsky kňaz Rafael Levakovič vydal falzifikát buly, aby podoprel lénne práva pápežského dvora na územie Uhorska. Richard Marsina vo svojom príspevku Svätoštefanská idea a Slovensko uviedol, že za čias Márie Terézie prebiehal zápas o právo menovať biskupov. Titul apoštolskej kráľovnej Uhorska, ktorý dostala Mária Terézia od pápežského nunciusa Paolluciho v roku 1741 znamenal jej výnimočné právomoci v kontexte európskeho cirkevného práva. Arcibiskup Emerich IV. vložil na hlavu uhorskú svätoštefanskú korunu. Tým, že v minulosti pápež Silvester II. poslal svätému Štefanovi korunu, mu údajne dal aj zvýšené právomoci v oblasti cirkevného práva. Z postavenia prvého uhorského kráľa Štefana I. potom malo vyplývať, že aj pápež aj panovníčka Mária Terézia rozhoduje o tom, kto bude v krajine biskupom a teda pápež Klement XIII. musí rešpektovať rozhodnutie apoštolskej uhorskej kráľovnej Márie Terézie o vymenovaní nových biskupov.
Maďarský historik Dezsö Dümmerth sa podľa Márie Vyvíjalovej v súvislosti s pápežskou bulou a uhorským kráľom Štefanom I. vyjadril, že Adam František Kollár bol zapredaný v tajných službách cisárskeho dvora a v spise O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci údajne popieral právo maďarského národa na slobodu. Adam František Kollár sa v diele O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci zaoberal aj štúdiom dvoch kníh dekrétov Štefana I. O dekrétoch Štefana I. a pápežskej bule Silvestra II. sa zmieňuje historik Richard Marsina najmä v súvislosti s knihou Adama Františka Kollára O dejinách patronátneho práva apoštolských kráľov uhorských, z ktorej neskôr vychádzal Kollár aj pri koncipovaní svojho zakázaného diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Marsina uvádza, že bula pápeža Silvestra II. je novovekým falzom a deväť z desiatich listín vydaných kráľom Štefanom I. je tak isto sfalšovaných a iba v jednej listine Štefana I. sa zachoval úplný hodnoverný text.
V spise O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci na strane 40 Adam František Kollár porovnával dekréty druhej knihy zákonov Štefana I. podľa trnavského vydania z roku 1751 so šiestym a siedmym kánonom moháčskeho snemu z roku 847. Dokázal, že prvý a druhý článok druhej knihy zákonov Štefana I. sú doslovne prevzatým textom zo šiesteho a siedmeho kánonu moháčskeho snemu, z čoho mu vyplynula argumentácia, že pôvod patronátneho práva uhorských kráľov možno dávať na úroveň patronátnemu právu cisára.
Kollár porovnával dekréty kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana a konštatoval o nich, že neobsahujú podpisy kráľov a ich obsah sa menil pri ich odpisovaní. Vo svojej Apológii namietal, že uhorské dekréty neboli vydávané hodnoverne. V cisárskej knižnici sa nachádzal starý pergamenový kódex, ktorý bol pôvodne vlastníctvom ostrihomskej kapituly, v ktorom sa nachádzali pôvodné dekréty kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana. Niekde v Sedmohradsku mal byť ukrytý aj pôvodný dekrét Ondreja II. z roku 1222, opatrený zlatou pečaťou. Kollár videl aj pôvodné dekréty Ľudovíta I. a jeho dcéry Márie. Vedel aj, kde prechovávajú niekoľko originálnych dekrétov Žigmunda, Alberta, Ladislava Pohrobka a iných uhorských kráľov. V Apológii vyslovil želanie, aby tieto dekréty boli porovnávané medzi sebou a publikované s vedeckými poznámkami.
Kollárovi uhorská šľachta vytýkala, že nepovažoval za záväzné zákony pokyny svätého Štefana I. a že dekréty Ondreja II. a Ondreja I. považoval za falzifikát Antonia Bonfiniho. Adam František Kollár mal námietky aj voči tomu, že synoda za svätého Ladislava bola označovaná za svätú synodu. V knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci opisoval dekrét Ladislava I., v ktorom sa povoľuje katolíckym kňazom zotrvávať v prvom zákonitom manželstve, kým sa v tejto veci získa pápežova náklonnosť. Dekrét Ladislava I. považoval za dôkaz, že kánony v cirkevnej disciplíne nemali v Uhorsku autoritu zákonov.
V súvislosti s názormi Adama Františka Kollára proti oficiálnemu náboženstvu sa Richard Marsina vo svojej štúdii Adam František Kollár ako historik tiež zmienil, že v knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár citoval list Martina Luthera kráľovnej Márii vydaný tlačou prvého decembra 1526, v ktorom sa hovorí, že bezbožní uhorskí biskupi prinútili kráľovnú Máriu, sympatizujúcu s reformáciou, preliať nevinnú krv a postaviť sa proti pravde božej. Richard Marsina neobjasňuje pozadie Lutherovho listu, ani dôvod jeho citácie v Kollárovom diele. Štúdiom spisu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sme zistili, že Adam František Kollár na strane 122 citoval články Luthera aj z piateho, šiesteho a siedmeho decembra 1526.
Celým spisom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sa tiahne otázka opodstatnenosti kráľovskej právomoci v oblasti cirkevného zriadenia. Odôvodňuje sa v ňom obmedzenosť moci najvyšších hierarchov katolíckej cirkvi v oblasti cirkevného práva. Na adresu svojich neprajníkov sa Kollár vyjadruje, že išiel cestou pravdy a vedome a tvrdo sa obracia voči tým, ktorí sa opovažujú verejne vystupovať proti pravde a zrádzať zákony vlasti.
Adam František Kollár kritizoval osobnosti, ktoré sa v minulosti zaoberali cirkevným právom. Medzi spisovateľov skúmajúcich cirkevné právo zaradil zo slovenských autorov napríklad Jána Sambuca, Mateja Bela a Jána Tomku-Saského. Upozornil aj na spis jezuitu Carola Péterffyho, v ktorom narážal na jeho scholastický výklad podstatných otázok týkajúcich sa štúdia uhorských dekrétov obsahujúcich sporné miesta.
Kollár sa podujal napísať taký spis, ktorým chcel osvetliť právo panovníka konať vo veciach cirkevných a v zmysle náuky o panovníckom absolutizme sa snažil dokázať, že panovník môže rozhodovať o cirkevných benefíciách aj bez súhlasu šľachtických stavov. Podľa holandského právnika Huga Grotia vymedzil definíciu pojmu zákonodarstvo a právomoc. Autoritou mu boli právne názory Huga Grotia uvedené v diele De imperio summarum potestatum circa sacra, ktoré bolo v roku 1658 uvedené na Indexe librorum prohibitorum a dielo francúzskeho historika Stephanusa Baluziusa, odborníka vo franských dejinách.
Kollár postupne skúmal dekréty uhorských kráľov do jeho súčasnosti a dokazoval v nich rôzne slovné odchýlky, ktoré vznikli prispôsobovaním sa modernejším zákonom. Popri štúdiu uhorských dekrétov sa Kollár zaoberal kritikou šľachtického zákonníka Tripartitum / Opus tripartitum, zbierky všetkých zákonov súkromného šľachtického práva v Uhorsku. Jeho autorovi Štefanovi Verböczymu vytkol nedostatok právneho výskumu a vážne právne omyly, ktoré vznikli kvôli dezinterpretácii dobových spisov. Pripisoval mu nedôslednosť hlavne v otázke cirkevného práva. Zazlieval Vebröczymu aj tvrdenie, že uhorskí králi si musia vyžadovať potvrdenie pápeža pre udelenie cirkevných benefícií. Kollár dokazoval, že uhorskí preláti bezodkladne po vymenovaní kráľov vykonávajú jurisdikčnú moc. Z Ríma si preto musia vyžadovať od pápeža iba vysvätenie a jeho potvrdenie potrebujú iba pre výkon duchovnej moci.
Alebo čo sa nedostalo do diplomovej práce - Viac Mária Vyvíjalová: Literárno-múzejný letopis č. 16
Politický spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár koncipoval už v novembri roku 1763. Stosedemdesiatštyri stranovú útlu brožúru malého formátu vytlačila v Paríži svojim nákladom tlačiareň Joannesa Thomae Trattnera. Kniha vyšla vo Viedni vo februári 1764. Adam František Kollár sa na titulnom liste knihy označuje za „Pannonius Neosolientus,“ banskobystrického Panóna. Prídomkom Pannonius pripojeným ku menu sa Kollár prezentoval povedomím príslušnosti k dávnej Panónii, ktorá sa považovala za pravlasť Slovanov a Slovákov. Prívlastok Neosolentius si Adam František Kollár zvolil podľa svojho štúdia na jezuitskom gymnáziu v Banskej Bystrici.
Voľne prístupná kópia originálu knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci z Verejnej knižnice v New Yorku sa nachádza na internete. Komparáciou troch verzií spisov, sme zistili, že sa od seba navzájom na tých istých stranách a v tých istých miestach knihy odlišujú svojimi ilustráciami. Ukážku ilustrácií troch kópií sme ponúkli v blogu.
Kniha O pôvode o nepretržitom používaní zákonodarnej moci nebola doteraz v ucelenom spracovaní preložená do slovenského jazyka. Stručný obsah a niektoré úseky spisu zachytávajú Mária Vyvíjalová, Richard Marsina, Ándor Czizmadia a Ján Tibenský. Uvedení autori sa ale nezaoberali podrobnou a hĺbkovou interpretáciou diela, iba jej stručnou charakteristikou. Kollárov spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci pozostáva z desaťstranového úvodu, štrnástich kapitol a abecedného zoznamu použitých bibliografických odkazov. Adam František Kollár hneď od úvodu diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci spochybňoval pravosť buly pápeža Silvestra II., na základe ktorej bol kráľ Štefan I. korunovaný na prvého uhorského kráľa. Adam František Kollár sa priklonil ku mienke Baltazára Kerčeliča a nazdával sa, že pápežskú bulu sfalšovali a nevydal ju pápež Silvester II., ale až jeho nástupca Sergius IV. pravdepodobne v roku 1008. Falzifikát buly mal vykonať františkánsky kňaz Rafael Levakovič. Už v incipite knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár narážal na otázku falzifikácie buly pápeža Silvestra II.. Územie Uhorska malo byť podľa nariadenia pápeža Silvestra II. kráľom Štefanom I. odovzdané naspäť pápežovi pod patronát Svätého Petra a neskôr znovu prijaté kráľom Štefanom I. ako jeho léno. Adam František Kollár dokazoval, že falšovateľ františkánsky kňaz Rafael Levakovič vydal falzifikát buly, aby podoprel lénne práva pápežského dvora na územie Uhorska. Richard Marsina vo svojom príspevku Svätoštefanská idea a Slovensko uviedol, že za čias Márie Terézie prebiehal zápas o právo menovať biskupov. Titul apoštolskej kráľovnej Uhorska, ktorý dostala Mária Terézia od pápežského nunciusa Paolluciho v roku 1741 znamenal jej výnimočné právomoci v kontexte európskeho cirkevného práva. Arcibiskup Emerich IV. vložil na hlavu uhorskú svätoštefanskú korunu. Tým, že v minulosti pápež Silvester II. poslal svätému Štefanovi korunu, mu údajne dal aj zvýšené právomoci v oblasti cirkevného práva. Z postavenia prvého uhorského kráľa Štefana I. potom malo vyplývať, že aj pápež aj panovníčka Mária Terézia rozhoduje o tom, kto bude v krajine biskupom a teda pápež Klement XIII. musí rešpektovať rozhodnutie apoštolskej uhorskej kráľovnej Márie Terézie o vymenovaní nových biskupov.
Maďarský historik Dezsö Dümmerth sa podľa Márie Vyvíjalovej v súvislosti s pápežskou bulou a uhorským kráľom Štefanom I. vyjadril, že Adam František Kollár bol zapredaný v tajných službách cisárskeho dvora a v spise O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci údajne popieral právo maďarského národa na slobodu. Adam František Kollár sa v diele O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci zaoberal aj štúdiom dvoch kníh dekrétov Štefana I. O dekrétoch Štefana I. a pápežskej bule Silvestra II. sa zmieňuje historik Richard Marsina najmä v súvislosti s knihou Adama Františka Kollára O dejinách patronátneho práva apoštolských kráľov uhorských, z ktorej neskôr vychádzal Kollár aj pri koncipovaní svojho zakázaného diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Marsina uvádza, že bula pápeža Silvestra II. je novovekým falzom a deväť z desiatich listín vydaných kráľom Štefanom I. je tak isto sfalšovaných a iba v jednej listine Štefana I. sa zachoval úplný hodnoverný text.
V spise O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci na strane 40 Adam František Kollár porovnával dekréty druhej knihy zákonov Štefana I. podľa trnavského vydania z roku 1751 so šiestym a siedmym kánonom moháčskeho snemu z roku 847. Dokázal, že prvý a druhý článok druhej knihy zákonov Štefana I. sú doslovne prevzatým textom zo šiesteho a siedmeho kánonu moháčskeho snemu, z čoho mu vyplynula argumentácia, že pôvod patronátneho práva uhorských kráľov možno dávať na úroveň patronátnemu právu cisára.
Kollár porovnával dekréty kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana a konštatoval o nich, že neobsahujú podpisy kráľov a ich obsah sa menil pri ich odpisovaní. Vo svojej Apológii namietal, že uhorské dekréty neboli vydávané hodnoverne. V cisárskej knižnici sa nachádzal starý pergamenový kódex, ktorý bol pôvodne vlastníctvom ostrihomskej kapituly, v ktorom sa nachádzali pôvodné dekréty kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana. Niekde v Sedmohradsku mal byť ukrytý aj pôvodný dekrét Ondreja II. z roku 1222, opatrený zlatou pečaťou. Kollár videl aj pôvodné dekréty Ľudovíta I. a jeho dcéry Márie. Vedel aj, kde prechovávajú niekoľko originálnych dekrétov Žigmunda, Alberta, Ladislava Pohrobka a iných uhorských kráľov. V Apológii vyslovil želanie, aby tieto dekréty boli porovnávané medzi sebou a publikované s vedeckými poznámkami.
Kollárovi uhorská šľachta vytýkala, že nepovažoval za záväzné zákony pokyny svätého Štefana I. a že dekréty Ondreja II. a Ondreja I. považoval za falzifikát Antonia Bonfiniho. Adam František Kollár mal námietky aj voči tomu, že synoda za svätého Ladislava bola označovaná za svätú synodu. V knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci opisoval dekrét Ladislava I., v ktorom sa povoľuje katolíckym kňazom zotrvávať v prvom zákonitom manželstve, kým sa v tejto veci získa pápežova náklonnosť. Dekrét Ladislava I. považoval za dôkaz, že kánony v cirkevnej disciplíne nemali v Uhorsku autoritu zákonov.
V súvislosti s názormi Adama Františka Kollára proti oficiálnemu náboženstvu sa Richard Marsina vo svojej štúdii Adam František Kollár ako historik tiež zmienil, že v knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár citoval list Martina Luthera kráľovnej Márii vydaný tlačou prvého decembra 1526, v ktorom sa hovorí, že bezbožní uhorskí biskupi prinútili kráľovnú Máriu, sympatizujúcu s reformáciou, preliať nevinnú krv a postaviť sa proti pravde božej. Richard Marsina neobjasňuje pozadie Lutherovho listu, ani dôvod jeho citácie v Kollárovom diele. Štúdiom spisu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sme zistili, že Adam František Kollár na strane 122 citoval články Luthera aj z piateho, šiesteho a siedmeho decembra 1526.
Celým spisom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sa tiahne otázka opodstatnenosti kráľovskej právomoci v oblasti cirkevného zriadenia. Odôvodňuje sa v ňom obmedzenosť moci najvyšších hierarchov katolíckej cirkvi v oblasti cirkevného práva. Na adresu svojich neprajníkov sa Kollár vyjadruje, že išiel cestou pravdy a vedome a tvrdo sa obracia voči tým, ktorí sa opovažujú verejne vystupovať proti pravde a zrádzať zákony vlasti.
Adam František Kollár kritizoval osobnosti, ktoré sa v minulosti zaoberali cirkevným právom. Medzi spisovateľov skúmajúcich cirkevné právo zaradil zo slovenských autorov napríklad Jána Sambuca, Mateja Bela a Jána Tomku-Saského. Upozornil aj na spis jezuitu Carola Péterffyho, v ktorom narážal na jeho scholastický výklad podstatných otázok týkajúcich sa štúdia uhorských dekrétov obsahujúcich sporné miesta.
Kollár sa podujal napísať taký spis, ktorým chcel osvetliť právo panovníka konať vo veciach cirkevných a v zmysle náuky o panovníckom absolutizme sa snažil dokázať, že panovník môže rozhodovať o cirkevných benefíciách aj bez súhlasu šľachtických stavov. Podľa holandského právnika Huga Grotia vymedzil definíciu pojmu zákonodarstvo a právomoc. Autoritou mu boli právne názory Huga Grotia uvedené v diele De imperio summarum potestatum circa sacra, ktoré bolo v roku 1658 uvedené na Indexe librorum prohibitorum a dielo francúzskeho historika Stephanusa Baluziusa, odborníka vo franských dejinách.
Kollár postupne skúmal dekréty uhorských kráľov do jeho súčasnosti a dokazoval v nich rôzne slovné odchýlky, ktoré vznikli prispôsobovaním sa modernejším zákonom. Popri štúdiu uhorských dekrétov sa Kollár zaoberal kritikou šľachtického zákonníka Tripartitum / Opus tripartitum, zbierky všetkých zákonov súkromného šľachtického práva v Uhorsku. Jeho autorovi Štefanovi Verböczymu vytkol nedostatok právneho výskumu a vážne právne omyly, ktoré vznikli kvôli dezinterpretácii dobových spisov. Pripisoval mu nedôslednosť hlavne v otázke cirkevného práva. Zazlieval Vebröczymu aj tvrdenie, že uhorskí králi si musia vyžadovať potvrdenie pápeža pre udelenie cirkevných benefícií. Kollár dokazoval, že uhorskí preláti bezodkladne po vymenovaní kráľov vykonávajú jurisdikčnú moc. Z Ríma si preto musia vyžadovať od pápeža iba vysvätenie a jeho potvrdenie potrebujú iba pre výkon duchovnej moci.
sobota 28. augusta 2010
sobota 7. augusta 2010
Adam František Kollár - básnik a ideológ
Básnická činnosť Adama Františka Kollára je nepreskúmaná a pre širokú verejnosť neznáma. K umeleckej tvorbe autora sa stručne vyjadrili Michal Eliáš, František Tichý a Gizela Gáfriková-Slavkovská. Okrajovo sa jej venoval aj Ján Tibenský v monografii Slovenský Sokrates.
Kollár sa predstavil hlavne spisbou príležitostného charakteru a svojim smerovaním nadväzoval na latinskú humanistickú a renesančnú literatúru. Vyzdvihoval antickú literatúru a nepriamo podporoval klasicistickú literárnu estetiku. Nedostatkom jeho doby bolo prikláňanie sa k latinčine a gréčtine ako estetickému básnickému jazyku.
Celkovo sa zachovalo iba šesť príležitostných básní Adama Františka Kollára. František Tichý predpokladá, že Kollár mal podiel aj na súbornom vydaní básnických spisov Jána Česmičského/ Jána Pannonia.
Básne písal v zrelom veku, prvú báseň napísal vo veku tridsaťosem rokov. Bola to báseň Musae Francisco et Maria Teresiae z roku 1756, ktorá oslavovala panovníctvo a reformy Františka Jozefa a Márie Terézie. Druhou básňou Charites eidyllion, seu gratiae Francisco et Maria Theresiae augustis (slovenský ekvivalent názvu oboch básní nie je doteraz uvedený v žiadnej literatúre) spomínal na záslužné činy Márie Terézie a jej manžela. Báseň oboznamovala verejnosť s osvieteneckými myšlienkami panovníčky. Mala informovať všetky spoločenské vrstvy v Uhorsku o práve Márie Terézie na uskutočnenie sociálnych a hospodárskych reforiem. Treťou, najznámejšou básňou Adama Františka Kollára v ruskom preklade je báseň Na rieku Volgu, ktorú venoval ruskej panovníčke Kataríne II. Bola to pravdepodobne prvá báseň o Rusku napísaná Slovákom. Báseň Na rieku Volgu sa nachádza ako jediná báseň Adama Františka Kollára v Antológii staršej slovenskej literatúry. Sprostredkúva čitateľovi pôsobivý obraz rieky Volgy, pred ktorou majú svojimi tokmi ustúpiť aj rieky ako sú Dunaj a Tiber.
Ďalšou básňou Adam František Kollár odpovedá na nelichotivé ohováranie a potupné paškvily, ktoré vznikli proti knihe De originibus et usu perpetuo potesasis legislatoriae circa sacra apostolicorum regum Ungariae libellus singularis (O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach) a znevažovali Adama Františka Kollára pre jeho nízky sociálny pôvod. Básnik v nej poukazuje na svoje osvietenecké črty a myslenie a obviňuje šľachticov, že nevystupujú v záujme politiky monarchie.
Od cisárovnej Márie Terézie za svoju obdivuhodnú činnosť, schopnosti a výrazný vedecký talent dostal do daru dedinu Keresztény. Poďakovanie panovníčke vyjadril v básni Carmen in villam suam Keresztény (Báseň na moju dedinu Keresztény). Tento dar bol pre neho zadosťučinením a pochvalou jeho činnosti, trávil tam posledné roky svojho života.
Poslednou básňou Adama Františka Kollára je latinská skladba In jucundissimum Vindobanam advertum Pii pp. VI. carmen (Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI. do Viedne). V básni rozdeľuje spoločenskú moc medzi pápeža a panovníka. Panovník má svetskú moc a pápež božiu. Pápež má právo posudzovať pravosť viery, dávať milosť hriešnym a rozhodovať o zásluhách a vine ľudí. Panovník má od Boha zverenú starostlivosť o ľudí, preto musí tvoriť lepšiu budúcnosť, zachovávať spravodlivosť pri výrube daní a venovať zvýšenú pozornosť obrane krajiny. Kollár v skladbe Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI do Viedne tlmočil predovšetkým svoje politické názory. Schvaľoval zrušenie kontemplatívnych reholí a viedol polemiku s politickými odporcami cisára.
Ako ideológ bol Adam František Kollár zástancom moderných myšlienok novovekej racionalistickej filozofie, ktoré vkladal aj do svojich básní. Jeho názory boli možno chybné v tom, že priznával veľké práva absolutistickému panovníkovi. Kollárove básne zostali kvôli sporu s jezuitským rádom širokej verejnosti neznáme, hoci ich napísal pôsobivým umeleckým jazykom, ktorý odzrkadľuje jeho vzdelanosť.
Kollár sa predstavil hlavne spisbou príležitostného charakteru a svojim smerovaním nadväzoval na latinskú humanistickú a renesančnú literatúru. Vyzdvihoval antickú literatúru a nepriamo podporoval klasicistickú literárnu estetiku. Nedostatkom jeho doby bolo prikláňanie sa k latinčine a gréčtine ako estetickému básnickému jazyku.
Celkovo sa zachovalo iba šesť príležitostných básní Adama Františka Kollára. František Tichý predpokladá, že Kollár mal podiel aj na súbornom vydaní básnických spisov Jána Česmičského/ Jána Pannonia.
Básne písal v zrelom veku, prvú báseň napísal vo veku tridsaťosem rokov. Bola to báseň Musae Francisco et Maria Teresiae z roku 1756, ktorá oslavovala panovníctvo a reformy Františka Jozefa a Márie Terézie. Druhou básňou Charites eidyllion, seu gratiae Francisco et Maria Theresiae augustis (slovenský ekvivalent názvu oboch básní nie je doteraz uvedený v žiadnej literatúre) spomínal na záslužné činy Márie Terézie a jej manžela. Báseň oboznamovala verejnosť s osvieteneckými myšlienkami panovníčky. Mala informovať všetky spoločenské vrstvy v Uhorsku o práve Márie Terézie na uskutočnenie sociálnych a hospodárskych reforiem. Treťou, najznámejšou básňou Adama Františka Kollára v ruskom preklade je báseň Na rieku Volgu, ktorú venoval ruskej panovníčke Kataríne II. Bola to pravdepodobne prvá báseň o Rusku napísaná Slovákom. Báseň Na rieku Volgu sa nachádza ako jediná báseň Adama Františka Kollára v Antológii staršej slovenskej literatúry. Sprostredkúva čitateľovi pôsobivý obraz rieky Volgy, pred ktorou majú svojimi tokmi ustúpiť aj rieky ako sú Dunaj a Tiber.
Ďalšou básňou Adam František Kollár odpovedá na nelichotivé ohováranie a potupné paškvily, ktoré vznikli proti knihe De originibus et usu perpetuo potesasis legislatoriae circa sacra apostolicorum regum Ungariae libellus singularis (O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach) a znevažovali Adama Františka Kollára pre jeho nízky sociálny pôvod. Básnik v nej poukazuje na svoje osvietenecké črty a myslenie a obviňuje šľachticov, že nevystupujú v záujme politiky monarchie.
Od cisárovnej Márie Terézie za svoju obdivuhodnú činnosť, schopnosti a výrazný vedecký talent dostal do daru dedinu Keresztény. Poďakovanie panovníčke vyjadril v básni Carmen in villam suam Keresztény (Báseň na moju dedinu Keresztény). Tento dar bol pre neho zadosťučinením a pochvalou jeho činnosti, trávil tam posledné roky svojho života.
Poslednou básňou Adama Františka Kollára je latinská skladba In jucundissimum Vindobanam advertum Pii pp. VI. carmen (Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI. do Viedne). V básni rozdeľuje spoločenskú moc medzi pápeža a panovníka. Panovník má svetskú moc a pápež božiu. Pápež má právo posudzovať pravosť viery, dávať milosť hriešnym a rozhodovať o zásluhách a vine ľudí. Panovník má od Boha zverenú starostlivosť o ľudí, preto musí tvoriť lepšiu budúcnosť, zachovávať spravodlivosť pri výrube daní a venovať zvýšenú pozornosť obrane krajiny. Kollár v skladbe Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI do Viedne tlmočil predovšetkým svoje politické názory. Schvaľoval zrušenie kontemplatívnych reholí a viedol polemiku s politickými odporcami cisára.
Ako ideológ bol Adam František Kollár zástancom moderných myšlienok novovekej racionalistickej filozofie, ktoré vkladal aj do svojich básní. Jeho názory boli možno chybné v tom, že priznával veľké práva absolutistickému panovníkovi. Kollárove básne zostali kvôli sporu s jezuitským rádom širokej verejnosti neznáme, hoci ich napísal pôsobivým umeleckým jazykom, ktorý odzrkadľuje jeho vzdelanosť.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)