Spáľte jeho knihu! Márii Terézii radil aj učenec z Terchovej

Panovníčke radil aj učenec z Terchovej

Adam František Kollár sa vypracoval z chudobného študenta až na riaditeľa všetkých gymnázií v monarchii

Päť rokov po smrti ľudového hrdinu Juraja Jánošíka prišiel na svet v Terchovej iný slávny rodák z tejto rázovitej obce. Adam František Kollár sa ako jeden z mála Slovákov dostal do bezprostrednej blízkosti cisárovnej Márie Terézie.

Kollár bol členom Dvorskej študijnej komisie, z chudobného študenta sa vypracoval až na riaditeľa všetkých gymnázií v ríši. Pripravil cestu pre veľkú reformu školstva Ratio Educationis. Popri svojej knižničnej a pedagogickej činnosti sa stal poradcom rakúskej panovníčky pre uhorské záležitosti.

Neprestaňte reč svoju milovať

Adam František Kollár sa narodil 15. apríla 1718 v rodine roľníka a neskoršieho strážcu medených baní v Španej doline. Študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici.

V roku 1736 vstúpil v Trnave do jezuitského rádu a absolvoval noviciát na jezuitskom kolégiu v Trenčíne, odkiaľ odišiel do jezuitského kolégia vo Viedni. Neskôr pôsobil ako učiteľ latinského jazyka v Liptovskom Mikuláši na jezuitskom gymnáziu. Po roku sa vrátil do Viedne, kde sa venoval štúdiu orientálnych jazykov a teológie.

    

Kollár bol známy ako výnimočný polyglot. Okrem slovenčiny, nemčiny a maďarčiny hovoril po latinsky, grécky, hebrejsky, turecky, perzsky, arabsky a ovládal prakticky všetky slovanské jazyky.

Je autorom obrany slovansko-slovenskej reči, ktorá sa nachádza v diele Mikuláša Olaha Hungaria et Attila z roku 1763. Kollár v nej okrem iného uvádza: „Ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa... Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojim Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku...“

Po vystúpení z jezuitského rádu sa vydal na vedeckú dráhu, ku ktorej mu dopomohol významný učenec, osobný lekár a radca Márie Terézie Gerhard van Swieten. Na jeho odporúčanie sa Kollár stal skriptorom (pisárom) v Cisárskej dvorskej knižnici. Vďaka svojej usilovnej práci sa neskôr stal riaditeľom knižnice, o ktorú sa staral do konca svojho života.

Zakázaná kniha

Ako erudovaný špecialista na štátne cirkevné právo určitý čas aj žil v centre absolutistickej štátnej moci, na Viedenskom hrade. Je možné že vyjednával medzi Máriou Teréziou a Rímskou kúriou o osamostatnení mukačevského biskupstva.

To bol dôvod, prečo začal Kollár na podnet Márie Terézie písať knihu, ktorá vyvolala v Uhorsku taký rozruch, že o nej vládnuca trieda rokovala na Uhorskom sneme a nakoniec ju zapísala na index zakázaných kníh a zničila.

Účelom práce O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci bolo dokázať, že uhorskí králi vrátane kráľovnej Márie Terézie majú také rozsiahle rozhodovacie právo v cirkevných záležitostiach, že v rámci neho môžu menovať biskupov, premiestňovať ich z jednej diecézy do druhej a zdaňovať ich cirkevné majetky.

Uhorská šľachta bola politickým spisom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci mimoriadne pobúrená, pretože sa dotýkal citlivej otázky zdanenia jej cirkevných majetkov a benefícií pre získanie finančných prostriedkov na udržiavanie stáleho vojska. V zápisnici stavov z Uhorského snemu sa písalo: „Tento Kollár podlým výkladom, porušujúc kánony a privilégiá krajiny, urážaním uhorskej vlády a roznecovaním nenávisti medzi národom a kráľom, opovažuje sa ignorantsky prekrúcať zákony krajiny.“

Kollár vo svojom diele totiž vyzýval šľachtu, aby časť daňového bremena poddaných preniesla na seba. Apeloval pri tom na zásadu spravodlivosti, rovnosti a kresťanskej solidarity. Svoje argumenty odôvodnil takto: „Koho totiž, pýtam sa, teší žiť alebo plodiť deti v takej krajine, kde sa verejné ťarchy neznášajú rovnako, kde bohatí si prisvojujú všetky výhody v štáte, ťarchy však odmietajú, čo je proti právu a princípu rovnosti, a proti svätým zákonom nášho kráľovstva a na nešťastného poddaného roľníka a ubiedený ľud všetko váľajú?“

Rozhorčení šľachtici na sneme žiadali, aby bola kniha spálená a jej autorovi hrozili vyhnanstvom.

Mária Terézia v snahe podporiť Kollára zastavila diskusiu o knihe pod zámienkou, že obsahuje viaceré chyby a že ju preto dáva na odborné posúdenie. Neskôr sa zrejme zľakla námietok šľachty, s okamžitou platnosťou zakázala predaj Kollárovej knihy a nariadila, aby všetky jej exempláre boli skonfiškované a spálené.

Pápežský nuncius 25. augusta 1764 hlásil do Ríma, že keby vtedy Adam František Kollár prišiel do Uhorska, nebol by si istý svojím životom.

Obľúbenec Márie Terézie

Napriek cenzúre sa terchovský rodák stal obľúbencom Márie Terézie. Často ho pozývala k sebe na audienciu, aby si osobne vypočula jeho odborný názor v kultúrno-politických otázkach. Kollár neskôr po nej pomenoval svoju dcéru Máriu Teréziu a panovníčka sa stala jej krstnou matkou. Kollárova manželka aj dcéra bohužiaľ krátko po pôrode zomreli.

Po Uhorskom sneme nabrala Kollárova kariéra spád, zároveň však negatívne zasiahol do jeho plánov výskumu uhorských dejín. V spore eráru s Eszterházyovcami, v ktorom Kollár ako právny expert zastával práva cisárskeho dvora Márie Terézie, sa nevyhol intrigám a 18. apríla 1773 rozhorčený písal panovníčke Márii Terézii, že stojí pred alternatívou predať svoju knižnicu a zbierku uhorských listín, stiahnuť sa do úzadia a venovať sa len vede.

„Ale ja ako rodený Uhor pracujem v tichosti na mojich dejinách a síce s pevným predsavzatím, že nevzhliadnu svetlo sveta skôr, ako ja ho budem vidieť naposledy a nebudem môcť nič dočasné očakávať, len aby som bol navždy oslobodený od ponižujúceho pochlebovania.“

Namiesto potrestania získal v roku 1777 od Márie Terézie povýšenie do šľachtického stavu a majetok, dedinu Kereztényi v Šoproňskej župe.

Adam František Kollár zomrel vo Viedni vo veku šesťdesiatpäť rokov. Pre kritiku šľachty ho vyradili z uhorskej historiografie a do staršej slovenskej literatúry sa dostal až v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Nedopatrením vypadol aj z kníh najvýznamnejších slovenských bibliografov. Väčšina jeho literárnej tvorby zostáva doteraz pre laického čitateľa neznáma, pretože ju nepreložili do slovenského jazyka, hoci by si zaslúžila oveľa väčšiu pozornosť literárnych vedcov.