Adam František Kollár

"Mýliť sa je rub medaily, na ktorého líci je napísané hľadať pravdu."

Tento blog je tak trochu o mne, o zakázaných knihách, o hľadaní pravdy :-) a tak isto chce zložiť hold zakázanému spisovateľovi Adamovi Františkovi Kollárovi, o ktorom som písala kedysi dávno svoju bakalársku prácu...


streda, 2. júna 2010

Preložený text knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci

Preložený text knihy Adama Františka Kollára – O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci
Jozef Minárik – Úvod do štúdia staršej slovenskej literatúry, 1976, s. 208, 85-452-76, Univerzita Komenského Bratislava s. 176 – 7.

„Turek náš sused, nebojí sa nášho počtu, ani našich vojenských síl, ale nášho vojenského umenia, o ktoré sa zo všetkého najmenej opierame, hoci na ňom najviac záleží. Veď uhorské pešie pluky a jazdecké oddiely vycvičené vo vojenskom umení, ukázali príklady neuveriteľnej udatnosti vo vojne s Francúzskom a Pruskom. Keď však vydržiavanie stáleho vojska na obranu a slávu krajiny si vyžiadalo väčšie štátne príjmy, jej vznešená milosť, naša pani cisárovná Mária Terézia, bola donútená uvaliť vyššie poplatky na poddaný ľud. Toto potrebné opatrenie potrvá až do toho času, kým všetci mocnejší sa budú vyhýbať znášať nevyhnutné daňové bremená a kým chránení honosným titulom starobylých výsad budú nútiť platiť mnohonásobné dávky nešťastného sedliaka, ktorý nemá skoro nič, okrem ťažkého a opovrhovaného života. A v tomto spočíva skutočná príčina, ako si každý ľahko domyslí, prečo poddaný ľud našej krajiny by chcel kdekoľvek inde na svete radšej žiť, len nie vo svojej vlasti. Veď komuže, pýtam sa, pôsobí radosť žiť alebo na svet privádzať potomstvo v takom štáte, kde verejné ťarchy nie sú rovnako rozdelené a kde si všetky výhody privlastňujú mocnejší, no bremená proti právu, spravodlivosti a najposvätnejším zákonom nášho kráľovstva uvaľujú na nešťastného roľníka a najbiednejší ľud?“
„Nuž konečne, keby niekto aj chcel akokoľvek dôvtipne, múdro a duchaplne odôvodniť tie najrozmanitejšie výsady šľachtického stavu, predsa nikdy nepresvedčí ľudí, obdarených aspoň štipkou zdravého rozumu, že tieto výsady udelili naši panovníci na úkor našich základných zákonov. Základný zákon nášho štátu totiž prikazuje, aby každý šľachtic a veľmož so zbraňou v ruke strážil blaho vlasti. Kráľ svätý Štefan, zakladateľ uhorského štátu a pôvodca všetkých výsad takýmito slovami poúčal svojho syna Imricha: „Štvrtou vlastnosťou panovníka je úprimnosť, udatnosť, starostlivosť, láskavosť a dôvera ku kniežatám, barónom, grófom, vojakom, šľachte. Veď oni sú obrancami ríše, ochrancami slabých, bojovníkmi proti nepriateľom a zveľaďovateľmi mocnárstiev. Oni nech sú, syn môj, tvojimi otcami a bratmi. Z nich preto nikoho neuvrhni do poddanstva a nenazývaj sluhom? Oni nech bojujú pre teba a nech neslúžia. A Ondrej II. tieto výsady potvrdil a rozšíril v tom zmysle, aby i sami užívali svoje výsady a za to nám a našim nástupcom vždy zachovávali vernosť a kráľovskej korune neodopierali povinnú poslušnosť. A tak v zmysle tejto starobylej zvyklosti nášho zákona, na ktorú jasne poukazuje jednak kráľ Štefan, a jednak Ondrej II. všetci tí, ktorí užívajú výsady nimi udelené – ak len chcú riadne zastávať svoju úradnú povinnosť, musia sa starať predovšetkým o veci vojenskej obrany.“

Michal Eliáš – Adam František Kollár, s. 32, 33

„Vojenská pohotovosť nie je natoľko osožná, pýtam sa, prečo? Toto v prítomnej dobe nechcem uveriť, prečo nechceme hľadať počiatky veľmi vážneho zla a postarať sa o nápravu? Či preto, že dúfame, že nevzdelaný neskúsený a včera zapísaný vojak na obranu vlasti vyrovná sa raz zemianskemu stavu. Kiež by to stačilo. Kiež by si doba nikdy nevyžadovala iných obrancov vlasti. Len čo sa začalo jednať o slobode a blahu krajín nie podľa sily, ale umenia, nie podľa počtu vojakov, ale obratnosti zaobchádzania so zbraňou, skutočne nevidím, akú silnú nádej môžeme skladať v drsného, od kľače a pluhu odtrhnutého vojaka. Naiste nijakú, alebo veľmi chatrnú, ak prihliadneme na najnovšie priebehy šľachtickej vojenskej pohotovosti. Veď, keď ide o nášho suseda Turka, neustupuje pred našim počtom, našimi silami, ale dôvtipom, ktorého zo všetkých chceme najmenej užívať a ktorým na ňom predsa najviac záleží. Pešie i husárske jednotky, vojnami s Francúzskom a Pruskom vychované vo vojenskej disciplíne, ukázali príklady neuveriteľnej statočnosti. Avšak tieto pre blaho a hodnosť svojej koruny udržiavali sa nepretržite, kým táto záležitosť nevyčerpala štátnu pokladnicu. Starostlivá milosť našej cisárovnej Márie Terézie bola nútená uložiť takto väčšie dane na nášho poddaného sedliaka. Táto nutnosť potrvá až do toho dňa, kým všetci mocnejší sa budú vyhýbať znášaniu potrebných daňových tiarch a kým, krytí krásnym titulom veľmi starých výsad, nešťastného sedliaka, ktorý okrem tvrdého a opovrhovaného života nič takmer nemá po ruke, budú nútiť platiť mnohonásobné dávky. A toto je, ako každý ľahko pochopí, oná najpravdivejšia príčina, prečo naši poddaný, ktorí radšej kdekoľvek inde na svete ako vo svojej otčine, chcú stráviť svoj život. Pýtam sa, koho teší žiť v tejto krajine alebo plodiť deti, kde verejné ťarchy sa neznášajú rovnako, kde bohatší si privlastňujú všetky zisky krajiny, bremená však proti právu a rovnosti, proti najsvätejším zákonom nášho kráľovstva odkladajú na nešťastného sedliaka a najúbohejší ľud? Veď ktože akýmkoľvek duchom, dôvtipom alebo teóriou chce niekto vysvetliť oné veľmi vážené slobody zemianskeho stavu. Nikdy nikto nepresvedčí ľudí, obdarených aspoň obyčajnou súdnosťou, že tieto slobody udelili naši králi, prekrútiac základné naše zákony. Základný totiž zákon nášho kráľovstva nariaďuje každému zemanovi a boháčovi, vystrojenému zbraňami, postarať sa o blaho vlasti.“

Ján Tibenský – Slovenský Sokrates, s. 38

„Napokon, konštatujú samotné stavy pred mnohými rokmi, ale aj na posledných snemoch sa vyhlasovalo, že osobná šľachtická pohotovosť nie je už natoľko užitočná. Veľké a ušľachtilé duše, hodné tej najradostnejšej večnosti, stavy uhorského kráľovstva, na verejné stavy delegované! Bolo by žiaduce, aby ste nabádaní najkrajším príkladom vašich spoluobčanov mali nepretržite pred očami nie svoj osobný záujem a blahobyt, ale úžitok a blaho svojej vlasti. V celej Európe je dobre známe, že našim Uhrom, kedysi veľmi slávnym v zbrani a vo víťazstvách, nechýbala ani statočnosť, ani zbrane, ani bohatstvo, ale vždy chýbala ochota starať sa o bezpečnosť svojej vlasti voči barbarskému nepriateľovi. Lebo ak sa už raz správne konštatovalo, že osobná šľachtická pohotovosť nie je už natoľko užitočná, prečo to, pýtam sa, v súčasnosti nechceme veriť, prečo nehľadáme korene tohto vážneho zla a nestaráme sa o lieky proti nemu? Či hádam preto, lebo veríme, že roľnícky, neskúsený a len včera do armády zverbovaný vojak pri obrane vlasti nahradí šľachtu? Kiežby to stačilo! Kiežby si časy nikdy nežiadali iných obrancov! Potom však treba bojovať o slobodu a blaho krajín nie hrubou silou, ale vojenským umením, nie počtom vojakov, ale treba začať v ich výcviku so zbraňami. Lebo skutočne nevidím, akú nádej môžeme skladať v drsného vojaka, len nedávno odtrhnutého od kľače a pluhu. Naozaj nijakú alebo veľmi malú, ako o tom svedčia výsledky posledných insurekcií. Ak ide o nášho tureckého suseda, neobáva sa nášho počtu ani síl, ale dôvtipu. Na jeho pestovaní nemáme záujem, hoci práve na ňom najväčšmi záleží. Vo francúzskych a pruských vojnách uhorské pešie a jazdecké jednotky, vycvičené vo vojenskej disciplíne, preukázali príklady neuveriteľnej statočnosti, ale pre blaho a dôstojnosť svojej koruny sa udržiavali nepretržite, kým to nevyčerpalo štátnu pokladňu. Preto predvídavá láskavosť našej pani cisárovnej bola nútená uložiť väčšie dane na nášho poddaného roľníka. Táto povinnosť bude trvať až do dňa, kým všetci bohatí budú sa brániť povinnosti znášať verejné ťarchy a kým podľa starých výsad nešťastný poddaný roľník, ktorý okrem tvrdého a nehodného života takmer nič vlastného nemá, tieto zvýšené dane bude znášať. A to je, ako každý ľahko pochopí, pravá príčina, že poddaný nášho štátu chcú radšej žiť kdekoľvek na svete, ako tráviť život vo svojej vlasti. Koho totiž, pýtam sa, teší žiť alebo plodiť deti v takej krajine, kde verejné ťarchy sa neznášajú rovnako, kde bohatí si prisvojujú všetky výhody v štáte, ťarchy však odmietajú, čo je proti právu a princípu rovnosti, a proti svätým zákonom nášho kráľovstva na nešťastného poddaného roľníka a ubiedený ľud všetko váľajú? Veď akýmikoľvek dôvodmi by niekto chcel zdôvodňovať tieto mimoriadne široké výsady šľachty, nikdy nikoho so zdravým rozumom nepresvedčí, že by naši králi tieto základné slobody, kodifikované ako zákony, boli sankciovali ako nejaký podvod. Základný zákon nášho kráľovstva zaväzuje totiž každého šľachtica a magnáta so zbraňou zabezpečovať ochranu blaha vlasti.“