Niekedy stačilo popraviť knihu
Tam, kde pália knihy, aj ľudí upaľujú nakoniec. Tento výrok patrí nemeckému básnikovi Heinrichovi Heinemu a nacisti opakovane potvrdili jeho pravdivosť. Od hraníc s horiacimi knihami k rozpáleným kremačným peciam vo vyhladzovacích táboroch viedla za vlády Hitlera priama a pomerne krátka cesta.
Autor pôsobiaci vtedy vo Viedni musel vedieť, že jeho kniha písaná v latinčine zapôsobí ako bomba a vyvolá veľmi nepriaznivý ohlas najmä v šľachtických kruhoch Uhorska. Svoju uhorskú príslušnosť (a morálne právo hovoriť do "vnútorných“ záležitostí Uhorska) preto zvýraznil na titulnom liste hneď po svojom mene ešte aj prídomkom Pannonius Neosoliensis (banskobystrický Panón).
Neinformovaným tým poodhalil kus vlastnej identity. Panónia sa predsa považovala za pravlasť Slovanov, a teda i Slovákov a prívlastok Neosoliensis odkazoval na mesto, kde kedysi autor absolvoval jezuitské gymnázium.
Kollár však naozaj nebol v tom čase len tak hocikto, ale knihovník dvornej knižnice vo Viedni a poradca niekoľkých ministrov i samotnej panovníčky. Preto rozruch, ktorý jeho útla kniha hneď po vyjdení vyvolala, sa nedal s ničím porovnať. Veď kauzou sa už o niekoľko mesiacov musel zaoberať Uhorský snem. A prikázal dielo okamžite zničiť!
Čím tak pobúril Kollárov spis ctihodných členov dolnej i hornej tabule (komory) snemu, ktorý v tých časoch zasadal v Bratislave?
Encyklopédie a dejepisy v stručnosti odpovedajú, že šľachtu najviac rozhorčil právne zdôvodnený nárok rakúskych cisárov, ktorí boli zároveň uhorskými kráľmi, zdaňovať jej majetky a benefície.
Tak to zrejme aj bolo, uhorské stavy však musel pobúriť už úvod knihy, kde Kollár spochybňoval pravosť buly pápeža Silvestra II. Pritom išlo o listinu, na základe ktorej bol Štefan I. korunovaný za prvého uhorského kráľa.
Kollár v spise dokazoval, že bulu sfalšoval istý františkánsky kňaz tak, aby podoprela lénne práva pápežského dvora na územie Uhorska. A keďže ide o falzifikát, tak o vymenovaní biskupov v Uhorsku má rozhodovať nielen pápež Klement XIII., ale aj uhorská kráľovná Mária Terézia.
Ba čo viac, dodával Kollár, panovníčka má mať právo premiestňovať biskupov z jednej diecézy do druhej a zdaňovať ich cirkevné majetky!
"Zločinný a bezbožný Kollár“
Na pochopenie politickej výbušnosti Kollárovho spisu si treba pripomenúť niektoré historické fakty a súvislosti. Iba 23 rokov predtým, v septembri 1741 si uhorská šľachta vydobyla výrazné výsady a autonómiu pre Uhorsko v rámci habsburskej monarchie. Na oplátku podporila Máriu Teréziu v tzv. sliezskej vojne s pruským kráľom Fridrichom II., a to v čase, keď rakúska ríša bojovala o prežitie.
Teraz mala cirkevná i svetská šľachta o tieto privilégiá zrazu prísť. Škandál bol o to väčší, že Kollárov spis vyšiel s odporúčaním samotnej cisárovnej Márie Terézie. Vďaka tomu sa mohol vyhnúť cenzorom, ktorí by ináč rukopis dôkladne preskúmali ešte pred jeho vytlačením.
Kollár síce dal knihu vytlačiť v zahraničí, ale keď prípad začala vyšetrovať cirkevná i svetská vrchnosť, vyšlo najavo, že riaditeľ parížskej tlačiarne po oboznámení sa s rukopisom chcel ho dať posúdiť uhorskej cenzúre. Kollár to však nedovolil. V Uhorsku niet ľudí, dôvodil, ktorí by sa právnymi dejinami (čo bol predmet spisu) zaoberali vedecky.
V skutočnosti však predpokladal, že uhorská cenzúra by spis do tlače neschválila, domnieva sa historička knižnej kultúry Ivona Kollárová. Tlačiar sa potom uspokojil s odporúčaním Márie Terézie.
Znamená to, že cisárovná si prečítala Kollárovo dielo ešte v rukopise? Pravdepodobne nie, hotový rukopis však posúdili traja viedenskí znalci problematiky a panovníčka dávala odporúčanie na základe ich kladných posudkov a vyjadrenia štátneho radcu.
Podľa viacerých historikov však Mária Terézia bola inšpirátorkou diela. Kollár ho napísal buď priamo na jej podnet, alebo prinajmenšom s jej vedomím.
Predpokladá sa, že myšlienka presadiť zdanenie uhorskej šľachty a obmedziť práva katolíckej cirkvi i jej priame prepojenie na Rím dozrela na viedenskom dvore niekedy v roku 1762. Rok na to už Kollár koncipoval svoj „buričský“ spis, ktorý vyšiel už vo februári 1764.
Historička Kollárová si myslí, že vydanie knihy mohlo byť dokonca načasované tak, aby ovplyvnila priebeh najbližšieho zasadania Uhorského snemu. Ten zvolali na 17. júna.
Nelenili však ani protivníci zdaňovania šľachty a stúpenci zachovania práv cirkví. Začali vychádzať pamflety, v ktorých napadali Kollárov neurodzený pôvod. "Toto ovocie pochádza z toho, keď sa niečím stane chudák z hnoja,“ písali.
Nazývali ho "bezbožným Kollárom“ a "zločinným Kollárom“. V najznámejšom pamflete nazvanom Prenasledovanie privádza k rozumu jeho autor Juraj Richvaldský (inak pobočný kanonik ostrihomského arcibiskupa Františka Barkóczyho), obviňuje Kollára zo ziskuchtivosti, úplatnosti a karierizmu: "Kvôli mastnému hrncu ho nebolo možné pre dobrú vec získať natrvalo.“
Táto tlačová kampaň, povedané dnešným slovníkom, vyvrcholila intervenciou Barkóczyho v Ríme. Tam dlho neotáľali – kongregácia kardinálov navrhla dať Kollárov spis na index, čiže zaevidovať ho do zoznamu zakázaných kníh.
Mária Terézia nenechávala svojho chránenca "v štichu“, zároveň si však nechcela ešte viac rozhnevať uhorskú šľachtu a dostať sa do konfliktu s Vatikánom. A tak zvolila šalamúnske riešenie. Pripustila, že v knihe sa mohli vyskytnúť nejaké chyby, a preto ju dáva vedecky posúdiť. Tým chcela diskusiu o spise preniesť z politického fóra do odborných kruhov.
V júli 1764 išla ešte ďalej a prijala na radu svojho kancelára Václava Kaunitza ešte niekoľko opatrení, aby utíšila vášne okolo Kollárovej knihy. Predovšetkým zakázala jej dovoz do Uhorska a dvorná cenzúrna komisia vyzvala župy, dištrikty a mestá, aby všetky výtlačky skonfiškovali a zaslali k nej do Viedne.
Členov Uhorského snemu to však neupokojilo. Na jeho zasadaní medzitým padli návrhy knihu verejne spáliť a jej autora poslať do vyhnanstva. Na tom sa v polovici júla zhodli obe tabule snemu. Vznikla spoločná komisia vedená nitrianskym biskupom Jánom Gustínim-Zubrohlavským. S jej stanoviskom oboznámili Máriu Teréziu.
Kollár akoby počítal s takýmto rozhodnutím, lebo vo svojej obhajobe, ktorú poslal panovníčke i Uhorskému snemu, okrem iného uviedol: Ak ma kráľovský dvor odsúdi za knihu do vyhnanstva, neprosím o oslobodenie, lebo kamkoľvek pôjdem do exilu, všade ma bude sprevádzať láska k vlasti.
A pokračoval: Vážim si uhorské duchovenstvo a šľachtu, ale táto úcta nie je až taká veľká, aby presahovala moju úctu k pravde. Preto ak som vo svojej knihe uviedol aj také veci, ktoré je nepríjemné čítať alebo počúvať, treba to pripísať na účet pravdy.
Zub za zub, kniha za knihu
Ani ústupky cisárovnej, ani Kollárova obhajoba nezastavili Uhorský snem pred tvrdým trestom. Len čo pápež svojím dekrétom z 15. augusta 1764 rozhodol o zaradení spisu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci na zoznam zakázaných kníh, rozhodol snem o jeho verejnom spálení.
"Tento Kollár,“ stálo v zápisnici, "podlým výkladom, porušujúc kánony a privilégiá krajiny, urážaním uhorskej vlády a roznecovaním nenávisti medzi národom a kráľom opovažuje sa ignorantsky prekrúcať zákony…“
Nepodarilo sa zistiť, kedy presne sa "poprava“ Kollárovej knihy v Bratislave konala, možno však predpokladať, že okolo 25. augusta. V ten deň totiž pápežský nuncius hlásil do Ríma, že keby vtedy Kollár prišiel do Uhorska, nebol by si istý svojím životom. Tak aspoň napísal vo svojej monografii venovanej "slovenskému Sokratovi“ historik Ján Tibenský.
Ani sa presne nevie, na ktorom bratislavskom námestí Kollárovu knihu spálili – na Hlavnom, kde stál vtedy pranier, alebo na Františkánskom, kde takmer o storočie skôr zhorela iná "kacírska“ a "buričská“ kniha Svetlo v temnotách? Vtedy, 16. júla 1671 však popravili nielen knihu, ale aj jej autora, 83-ročného kazateľa a vizionára Mikuláša Drábika. A to ešte akým spôsobom! Kat mu najprv odsekol pravú ruku, ktorou napísal svoju knihu, potom sťal hlavu a vytrhol kliešťami jazyk.
Za takmer sto rokov odvtedy sa predsa len niečo zmenilo. Kollár zostal nažive a Mária Terézia čoskoro spočítala uhorskej šľachte jej neoblomnosť. Snem v roku 1764 predčasne ukončila, aby ho už nikdy nezvolala. Svoje reformy týkajúce sa daňového systému, ale aj poddanstva (zníženie robotnej povinnosti) začala presadzovať centralisticky v rámci osvietenského absolutizmu.
Uhorským šľachticom sa táto rázna panovníčka onedlho pomstila aj za spálenie knihy svojho poradcu a chránenca. Už 18. februára 1765 – na prvé výročie vydania Kollárovho spisu – dala na bratislavskom námestí roztrhať a pohltiť plameňmi všetky zachytené výtlačky pamfletu Prenasledovanie privádza k rozumu od kanonika Richvaldského.
Mária Terézia akoby sa riadila zásadou "oko za oko, zub za zub“. Kým však "poprava“ Kollárovej knihy prebehla hladko (aspoň nikde sa nespomínajú nejaké problémy), verejné pálenie pamfletu vyvolalo búrlivé reakcie. Bratislava (vtedy Pressburg, Pozsony alebo Prešporok) naďalej obhajovala výsady uhorskej aristokracie.
Podľa dobového opisu udalostí od anonymného autora sa tomuto "divadlu“ prizerali iba "domoví sluhovia a záškodníci“. Zato celé námestie i priľahlé uličky museli údajne vyplniť "ozbrojení vojaci“.
Kollár zostal obľúbencom cisárovnej a po roku 1764 vlastne urobil kariéru, lebo sa stal riaditeľom dvornej knižnice. Krátko pred svojou smrťou v roku 1780 ho Mária Terézia povýšila do šľachtického stavu.
Cisárovnú prežil Kollár iba o tri roky. V Uhorsku mu však dlho nemohli prísť na meno a jeho dielo sa v tunajších bibliografiách nemohlo objaviť do konca uhorských dejín.
Aj v dejinách slovenskej spisby bol A. F. Kollár dlho v tieni svojho menovca z mladšej generácie, autora Slávy dcéry Jána Kollára. Dielo O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci začali preto Slováci pre seba objavovať až v 30. rokoch minulého storočia.
Dodnes je Adam František Kollár pre väčšinu ľudí u nás neznámou historickou postavou. Zaiste, nájdu sa výnimky. Na internete možno objaviť blog, celý venovaný A. F. Kollárovi. Patrí mladej učiteľke, ktorá pred štyrmi rokmi – ešte ako študentka ružomberskej univerzity – napísala o tomto vedcovi svoju bakalársku prácu. Odvtedy naďalej zhromažďuje o ňom všetky dostupné informácie a umiestňuje ich na internet. "Je to môj životný vzor,“ vyznala sa v našom rozhovore Katarína Ištoková.
Spáľ slovo – zabi myšlienku
Ale vráťme sa ešte na chvíľu o štvrť tisícročia späť. A. F. Kollár návrhmi na obmedzenie výsad feudálnej aristokracie a moci cirkevnej hierarchie predbehol svoju dobu prinajmenšom o sto rokov. Na druhej strane Mária Terézia, napriek prijatým reformám, bola svojej dobe značne poplatná. Týka sa to i jej vzťahu k "nebezpečným“ knihám.
Veď ešte aj v máji 1767 vydala panovníčka nariadenie, ktorým prikazovala "do ôsmich dní spáliť“ knihy, "ktoré dláždia cestu zavrhnutému libertinizmu“, čiže voľnomyšlienkarstvu, spochybňujúcemu náboženské dogmy. "Kto takéto knihy vlastní a číta a neoznámi to,“ stálo ďalej v nariadení, "bude potrestaný“.
O tom, čo je libertinistické či voľnomyšlienkarské, rozhodovala náboženská komisia pri hlavnom cenzorskom orgáne. Cenzori posudzovali najmä dovážanú literatúru. Stačilo, aby sa im kniha z nejakého dôvodu nepozdávala a – skončila v plameňoch.
Skrátka, boli to síce osvietenské časy, ale s absolutistickou mocou panovníčky. Podľa Ivony Kollárovej vymizlo z arzenálu oficiálnych politických prostriedkov demonštratívne pálenie kníh až za vlády syna Márie Terézie Jozefa II. Ten hneď po nástupe na trón vyhlásil, že knihy nie sú na ničenie a že sa mu nepozdáva ani zvyk prezerať každému cestujúcemu batožinu, či náhodou nevezie nejakú knihu na spálenie alebo scenzurovanie.
Knihy sa zakazovali aj za Jozefa II., ale na indexe ich už bolo podstatne menej ako za panovania jeho matky. Verejné popravy kníh s požehnaním štátnych orgánov obnovili až nacisti pamätným autodafé 10. mája 1933.
"Konáte správne, keď v túto polnočnú hodinu odovzdávate plameňom démona minulosti,“ povzbudzoval Joseph Goebbels nacistickú omladinu. "Minulosť líha popolom a nová éra povstáva z plameňov, šľahajúcich z našich sŕdc.“
Popolom vtedy ľahli diela Heinrich Manna, Ericha Kästnera, Ericha Mariu Remarqua a mnohých ďalších autorov. Je to už iná kapitola v dejinách ničenia kníh, ale išlo v nej v podstate o to isté, ako v časoch inkvizície alebo aj v prípade verejnej popravy Kollárovho spisu: spálením slov zabiť myšlienku, vymazať pamäť, zastrašiť možných nasledovníkov, potlačiť túžbu po slobode prejavu.
