Nový článok o Adamovi Františkovi Kollárovi: http://www.topky.sk/cl/13/1703473/Slovak--nad-ktorym-drzala-ochrannu-ruku-Maria-Terezia--Poburil-cirkev--hroza-v-Bratislave#disqus_holder

V službách Márie Terézie Adam František Kollár - učenec z Terchovej

KUNEC, Patrik: V službách Márie Terézie : Adam František Kollár - učenec z Terchovej. In: Historická revue, roč. XXVIII, 2017, č. 5, s. 60

KUNEC, Patrik: V službách Márie Terézie : Adam František Kollár - učenec z Terchovej. In: Historická revue, roč. XXVIII, 2017, č. 5, s. 61

KUNEC, Patrik: V službách Márie Terézie : Adam František Kollár - učenec z Terchovej. In: Historická revue, roč. XXVIII, 2017, č. 5, s. 60 - 63
Článok nájdete aj na odkaze: 
https://plus.sme.sk/c/20629439/ako-sa-slovak-z-terchovej-stal-velkym-reformatorom-u-marie-terezie.html?r

Spáľte jeho knihu! Márii Terézii radil aj učenec z Terchovej

Panovníčke radil aj učenec z Terchovej

Adam František Kollár sa vypracoval z chudobného študenta až na riaditeľa všetkých gymnázií v monarchii

Päť rokov po smrti ľudového hrdinu Juraja Jánošíka prišiel na svet v Terchovej iný slávny rodák z tejto rázovitej obce. Adam František Kollár sa ako jeden z mála Slovákov dostal do bezprostrednej blízkosti cisárovnej Márie Terézie.

Kollár bol členom Dvorskej študijnej komisie, z chudobného študenta sa vypracoval až na riaditeľa všetkých gymnázií v ríši. Pripravil cestu pre veľkú reformu školstva Ratio Educationis. Popri svojej knižničnej a pedagogickej činnosti sa stal poradcom rakúskej panovníčky pre uhorské záležitosti.

Neprestaňte reč svoju milovať

Adam František Kollár sa narodil 15. apríla 1718 v rodine roľníka a neskoršieho strážcu medených baní v Španej doline. Študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici.

V roku 1736 vstúpil v Trnave do jezuitského rádu a absolvoval noviciát na jezuitskom kolégiu v Trenčíne, odkiaľ odišiel do jezuitského kolégia vo Viedni. Neskôr pôsobil ako učiteľ latinského jazyka v Liptovskom Mikuláši na jezuitskom gymnáziu. Po roku sa vrátil do Viedne, kde sa venoval štúdiu orientálnych jazykov a teológie.

    

Kollár bol známy ako výnimočný polyglot. Okrem slovenčiny, nemčiny a maďarčiny hovoril po latinsky, grécky, hebrejsky, turecky, perzsky, arabsky a ovládal prakticky všetky slovanské jazyky.

Je autorom obrany slovansko-slovenskej reči, ktorá sa nachádza v diele Mikuláša Olaha Hungaria et Attila z roku 1763. Kollár v nej okrem iného uvádza: „Ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa... Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojim Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku...“

Po vystúpení z jezuitského rádu sa vydal na vedeckú dráhu, ku ktorej mu dopomohol významný učenec, osobný lekár a radca Márie Terézie Gerhard van Swieten. Na jeho odporúčanie sa Kollár stal skriptorom (pisárom) v Cisárskej dvorskej knižnici. Vďaka svojej usilovnej práci sa neskôr stal riaditeľom knižnice, o ktorú sa staral do konca svojho života.

Zakázaná kniha

Ako erudovaný špecialista na štátne cirkevné právo určitý čas aj žil v centre absolutistickej štátnej moci, na Viedenskom hrade. Je možné že vyjednával medzi Máriou Teréziou a Rímskou kúriou o osamostatnení mukačevského biskupstva.

To bol dôvod, prečo začal Kollár na podnet Márie Terézie písať knihu, ktorá vyvolala v Uhorsku taký rozruch, že o nej vládnuca trieda rokovala na Uhorskom sneme a nakoniec ju zapísala na index zakázaných kníh a zničila.

Účelom práce O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci bolo dokázať, že uhorskí králi vrátane kráľovnej Márie Terézie majú také rozsiahle rozhodovacie právo v cirkevných záležitostiach, že v rámci neho môžu menovať biskupov, premiestňovať ich z jednej diecézy do druhej a zdaňovať ich cirkevné majetky.

Uhorská šľachta bola politickým spisom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci mimoriadne pobúrená, pretože sa dotýkal citlivej otázky zdanenia jej cirkevných majetkov a benefícií pre získanie finančných prostriedkov na udržiavanie stáleho vojska. V zápisnici stavov z Uhorského snemu sa písalo: „Tento Kollár podlým výkladom, porušujúc kánony a privilégiá krajiny, urážaním uhorskej vlády a roznecovaním nenávisti medzi národom a kráľom, opovažuje sa ignorantsky prekrúcať zákony krajiny.“

Kollár vo svojom diele totiž vyzýval šľachtu, aby časť daňového bremena poddaných preniesla na seba. Apeloval pri tom na zásadu spravodlivosti, rovnosti a kresťanskej solidarity. Svoje argumenty odôvodnil takto: „Koho totiž, pýtam sa, teší žiť alebo plodiť deti v takej krajine, kde sa verejné ťarchy neznášajú rovnako, kde bohatí si prisvojujú všetky výhody v štáte, ťarchy však odmietajú, čo je proti právu a princípu rovnosti, a proti svätým zákonom nášho kráľovstva a na nešťastného poddaného roľníka a ubiedený ľud všetko váľajú?“

Rozhorčení šľachtici na sneme žiadali, aby bola kniha spálená a jej autorovi hrozili vyhnanstvom.

Mária Terézia v snahe podporiť Kollára zastavila diskusiu o knihe pod zámienkou, že obsahuje viaceré chyby a že ju preto dáva na odborné posúdenie. Neskôr sa zrejme zľakla námietok šľachty, s okamžitou platnosťou zakázala predaj Kollárovej knihy a nariadila, aby všetky jej exempláre boli skonfiškované a spálené.

Pápežský nuncius 25. augusta 1764 hlásil do Ríma, že keby vtedy Adam František Kollár prišiel do Uhorska, nebol by si istý svojím životom.

Obľúbenec Márie Terézie

Napriek cenzúre sa terchovský rodák stal obľúbencom Márie Terézie. Často ho pozývala k sebe na audienciu, aby si osobne vypočula jeho odborný názor v kultúrno-politických otázkach. Kollár neskôr po nej pomenoval svoju dcéru Máriu Teréziu a panovníčka sa stala jej krstnou matkou. Kollárova manželka aj dcéra bohužiaľ krátko po pôrode zomreli.

Po Uhorskom sneme nabrala Kollárova kariéra spád, zároveň však negatívne zasiahol do jeho plánov výskumu uhorských dejín. V spore eráru s Eszterházyovcami, v ktorom Kollár ako právny expert zastával práva cisárskeho dvora Márie Terézie, sa nevyhol intrigám a 18. apríla 1773 rozhorčený písal panovníčke Márii Terézii, že stojí pred alternatívou predať svoju knižnicu a zbierku uhorských listín, stiahnuť sa do úzadia a venovať sa len vede.

„Ale ja ako rodený Uhor pracujem v tichosti na mojich dejinách a síce s pevným predsavzatím, že nevzhliadnu svetlo sveta skôr, ako ja ho budem vidieť naposledy a nebudem môcť nič dočasné očakávať, len aby som bol navždy oslobodený od ponižujúceho pochlebovania.“

Namiesto potrestania získal v roku 1777 od Márie Terézie povýšenie do šľachtického stavu a majetok, dedinu Kereztényi v Šoproňskej župe.

Adam František Kollár zomrel vo Viedni vo veku šesťdesiatpäť rokov. Pre kritiku šľachty ho vyradili z uhorskej historiografie a do staršej slovenskej literatúry sa dostal až v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Nedopatrením vypadol aj z kníh najvýznamnejších slovenských bibliografov. Väčšina jeho literárnej tvorby zostáva doteraz pre laického čitateľa neznáma, pretože ju nepreložili do slovenského jazyka, hoci by si zaslúžila oveľa väčšiu pozornosť literárnych vedcov.

   109975436-A-F-Kollar by Katka Ištoková on Scribd

Zdroje o Adamovi Františkovi Kollárovi

https://www.scribd.com/document/343395203/305722748-36542483-Trochu-Zmenene-Bibliograficke-Odkazy
bakalárska práca Adam František Kollár - Katarína Ištoková

https://www.scribd.com/doc/36542623/diplomovka

diplomová práca Staršia slovenská literatúra vo svetle feudálnej cenzúry - Katarína Ištoková

http://zborniky.e-slovak.sk/SAS_31_2002.pdf

Vincent Blanár - Preložil Adam F. Kollár tereziánsky urbár z roku 1767?

Súkromná knižnica Adama Františka Kollára diplomová práca diplomant: Jana Kelemenová ; školiteľ: Gabriela Žibritová Kelemenová, Jana

diplomová práca o Kollárovej knižnici

https://www.scribd.com/document/343064640/Prie-Kop-Nici
Ján Tibenský - Priekopníci slovenskej kultúry - časť o Adamovi Františkovi Kollárovi

http://www.snk.sk/images/snk/casopis_kniznica/2008/maj/49.pdf
Peter Cabadaj - Slovenský Sokrates z Terchovej

sdruk.mlp.cz/data/xinha/sdruk/rocenka2007.pdf
Soňa Šváčová - Adam František Kollár - riaditeľ Cisársko-kráľovskej Dvorskej knižnice vo Viedni


www.kultura-fb.sk/new/old/stare/dejiny-15.htm
Martin Homza - Svätoštefanská idea a Slovensko

https://poznamkypanabavora.wordpress.com/2017/05/22/rodaci-5-slovensky-sokrates-adam-frantisek-kollar/
https://slovensko.rtvs.sk/relacie/po-stopach-marie-terezie-s-radiom-slovensko/139337/adam-frantisek-kollar

Piano vám dnes dáva prístup k XXX novým článkom

LEN ZA 1 CENT - KLIKNITE SEM

PRIHLÁSENIE

predplatiť PRIHLÁSENIE Zavrieť Zavrieť ODHLÁSIŤ

Zavrieť

Zaregistrujte sa Zavrieť

Zaregistrujte sa Zavrieť

Niekedy stačilo popraviť knihu

Vladimír Jancura, Pravda | 20.02.2014 07:00

Tam, kde pália knihy, aj ľudí upaľujú nakoniec. Tento výrok patrí nemeckému básnikovi Heinrichovi Heinemu a nacisti opakovane potvrdili jeho pravdivosť. Od hraníc s horiacimi knihami k rozpáleným kremačným peciam vo vyhladzovacích táboroch viedla za vlády Hitlera priama a pomerne krátka cesta.

            

V nasledujúcich riadkoch sa však vrátime do ešte vzdialenejšej minulosti. Presne pred 250 rokmi vyšiel politický spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolských kráľov uhorských. Napísal ho terchovský rodák Adam František Kollár, jeden z popredných znalcov právnych dejín a filozofie vo svojej dobe.
Autor pôsobiaci vtedy vo Viedni musel vedieť, že jeho kniha písaná v latinčine zapôsobí ako bomba a vyvolá veľmi nepriaznivý ohlas najmä v šľachtických kruhoch Uhorska. Svoju uhorskú príslušnosť (a morálne právo hovoriť do "vnútorných“ záležitostí Uhorska) preto zvýraznil na titulnom liste hneď po svojom mene ešte aj prídomkom Pannonius Neosoliensis (banskobystrický Panón).

Neinformovaným tým poodhalil kus vlastnej identity. Panónia sa predsa považovala za pravlasť Slovanov, a teda i Slovákov a prívlastok Neosoliensis odkazoval na mesto, kde kedysi autor absolvoval jezuitské gymnázium.
Kollár však naozaj nebol v tom čase len tak hocikto, ale knihovník dvornej knižnice vo Viedni a poradca niekoľkých ministrov i samotnej panovníčky. Preto rozruch, ktorý jeho útla kniha hneď po vyjdení vyvolala, sa nedal s ničím porovnať. Veď kauzou sa už o niekoľko mesiacov musel zaoberať Uhorský snem. A prikázal dielo okamžite zničiť!
Čím tak pobúril Kollárov spis ctihodných členov dolnej i hornej tabule (komory) snemu, ktorý v tých časoch zasadal v Bratislave?

Encyklopédie a dejepisy v stručnosti odpovedajú, že šľachtu najviac rozhorčil právne zdôvodnený nárok rakúskych cisárov, ktorí boli zároveň uhorskými kráľmi, zdaňovať jej majetky a benefície.
Tak to zrejme aj bolo, uhorské stavy však musel pobúriť už úvod knihy, kde Kollár spochybňoval pravosť buly pápeža Silvestra II. Pritom išlo o listinu, na základe ktorej bol Štefan I. korunovaný za prvého uhorského kráľa.

Kollár v spise dokazoval, že bulu sfalšoval istý františkánsky kňaz tak, aby podoprela lénne práva pápežského dvora na územie Uhorska. A keďže ide o falzifikát, tak o vymenovaní biskupov v Uhorsku má rozhodovať nielen pápež Klement XIII., ale aj uhorská kráľovná Mária Terézia.
Ba čo viac, dodával Kollár, panovníčka má mať právo premiestňovať biskupov z jednej diecézy do druhej a zdaňovať ich cirkevné majetky!

"Zločinný a bezbožný Kollár“

 

Na pochopenie politickej výbušnosti Kollárovho spisu si treba pripomenúť niektoré historické fakty a súvislosti. Iba 23 rokov predtým, v septembri 1741 si uhorská šľachta vydobyla výrazné výsady a autonómiu pre Uhorsko v rámci habsburskej monarchie. Na oplátku podporila Máriu Teréziu v tzv. sliezskej vojne s pruským kráľom Fridrichom II., a to v čase, keď rakúska ríša bojovala o prežitie.
Teraz mala cirkevná i svetská šľachta o tieto privilégiá zrazu prísť. Škandál bol o to väčší, že Kollárov spis vyšiel s odporúčaním samotnej cisárovnej Márie Terézie. Vďaka tomu sa mohol vyhnúť cenzorom, ktorí by ináč rukopis dôkladne preskúmali ešte pred jeho vytlačením.

Kollár síce dal knihu vytlačiť v zahraničí, ale keď prípad začala vyšetrovať cirkevná i svetská vrchnosť, vyšlo najavo, že riaditeľ parížskej tlačiarne po oboznámení sa s rukopisom chcel ho dať posúdiť uhorskej cenzúre. Kollár to však nedovolil. V Uhorsku niet ľudí, dôvodil, ktorí by sa právnymi dejinami (čo bol predmet spisu) zaoberali vedecky.

V skutočnosti však predpokladal, že uhorská cenzúra by spis do tlače neschválila, domnieva sa historička knižnej kultúry Ivona Kollárová. Tlačiar sa potom uspokojil s odporúčaním Márie Terézie.
Znamená to, že cisárovná si prečítala Kollárovo dielo ešte v rukopise? Pravdepodobne nie, hotový rukopis však posúdili traja viedenskí znalci problematiky a panovníčka dávala odporúčanie na základe ich kladných posudkov a vyjadrenia štátneho radcu.

Podľa viacerých historikov však Mária Terézia bola inšpirátorkou diela. Kollár ho napísal buď priamo na jej podnet, alebo prinajmenšom s jej vedomím.
Predpokladá sa, že myšlienka presadiť zdanenie uhorskej šľachty a obmedziť práva katolíckej cirkvi i jej priame prepojenie na Rím dozrela na viedenskom dvore niekedy v roku 1762. Rok na to už Kollár koncipoval svoj „buričský“ spis, ktorý vyšiel už vo februári 1764.
Historička Kollárová si myslí, že vydanie knihy mohlo byť dokonca načasované tak, aby ovplyvnila priebeh najbližšieho zasadania Uhorského snemu. Ten zvolali na 17. júna.
Nelenili však ani protivníci zdaňovania šľachty a stúpenci zachovania práv cirkví. Začali vychádzať pamflety, v ktorých napadali Kollárov neurodzený pôvod. "Toto ovocie pochádza z toho, keď sa niečím stane chudák z hnoja,“ písali.

Nazývali ho "bezbožným Kollárom“ a "zločinným Kollárom“. V najznámejšom pamflete nazvanom Prenasledovanie privádza k rozumu jeho autor Juraj Richvaldský (inak pobočný kanonik ostrihomského arcibiskupa Františka Barkóczyho), obviňuje Kollára zo ziskuchtivosti, úplatnosti a karierizmu: "Kvôli mastnému hrncu ho nebolo možné pre dobrú vec získať natrvalo.“
Táto tlačová kampaň, povedané dnešným slovníkom, vyvrcholila intervenciou Barkóczyho v Ríme. Tam dlho neotáľali – kongregácia kardinálov navrhla dať Kollárov spis na index, čiže zaevidovať ho do zoznamu zakázaných kníh.

Mária Terézia nenechávala svojho chránenca "v štichu“, zároveň si však nechcela ešte viac rozhnevať uhorskú šľachtu a dostať sa do konfliktu s Vatikánom. A tak zvolila šalamúnske riešenie. Pripustila, že v knihe sa mohli vyskytnúť nejaké chyby, a preto ju dáva vedecky posúdiť. Tým chcela diskusiu o spise preniesť z politického fóra do odborných kruhov.

V júli 1764 išla ešte ďalej a prijala na radu svojho kancelára Václava Kaunitza ešte niekoľko opatrení, aby utíšila vášne okolo Kollárovej knihy. Predovšetkým zakázala jej dovoz do Uhorska a dvorná cenzúrna komisia vyzvala župy, dištrikty a mestá, aby všetky výtlačky skonfiškovali a zaslali k nej do Viedne.

Členov Uhorského snemu to však neupokojilo. Na jeho zasadaní medzitým padli návrhy knihu verejne spáliť a jej autora poslať do vyhnanstva. Na tom sa v polovici júla zhodli obe tabule snemu. Vznikla spoločná komisia vedená nitrianskym biskupom Jánom Gustínim-Zubrohlavským. S jej stanoviskom oboznámili Máriu Teréziu.

Kollár akoby počítal s takýmto rozhodnutím, lebo vo svojej obhajobe, ktorú poslal panovníčke i Uhorskému snemu, okrem iného uviedol: Ak ma kráľovský dvor odsúdi za knihu do vyhnanstva, neprosím o oslobodenie, lebo kamkoľvek pôjdem do exilu, všade ma bude sprevádzať láska k vlasti.
A pokračoval: Vážim si uhorské duchovenstvo a šľachtu, ale táto úcta nie je až taká veľká, aby presahovala moju úctu k pravde. Preto ak som vo svojej knihe uviedol aj také veci, ktoré je nepríjemné čítať alebo počúvať, treba to pripísať na účet pravdy.

Zub za zub, kniha za knihu

 

Ani ústupky cisárovnej, ani Kollárova obhajoba nezastavili Uhorský snem pred tvrdým trestom. Len čo pápež svojím dekrétom z 15. augusta 1764 rozhodol o zaradení spisu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci na zoznam zakázaných kníh, rozhodol snem o jeho verejnom spálení.
"Tento Kollár,“ stálo v zápisnici, "podlým výkladom, porušujúc kánony a privilégiá krajiny, urážaním uhorskej vlády a roznecovaním nenávisti medzi národom a kráľom opovažuje sa ignorantsky prekrúcať zákony…“

Nepodarilo sa zistiť, kedy presne sa "poprava“ Kollárovej knihy v Bratislave konala, možno však predpokladať, že okolo 25. augusta. V ten deň totiž pápežský nuncius hlásil do Ríma, že keby vtedy Kollár prišiel do Uhorska, nebol by si istý svojím životom. Tak aspoň napísal vo svojej monografii venovanej "slovenskému Sokratovi“ historik Ján Tibenský.

Ani sa presne nevie, na ktorom bratislavskom námestí Kollárovu knihu spálili – na Hlavnom, kde stál vtedy pranier, alebo na Františkánskom, kde takmer o storočie skôr zhorela iná "kacírska“ a "buričská“ kniha Svetlo v temnotách? Vtedy, 16. júla 1671 však popravili nielen knihu, ale aj jej autora, 83-ročného kazateľa a vizionára Mikuláša Drábika. A to ešte akým spôsobom! Kat mu najprv odsekol pravú ruku, ktorou napísal svoju knihu, potom sťal hlavu a vytrhol kliešťami jazyk.
Za takmer sto rokov odvtedy sa predsa len niečo zmenilo. Kollár zostal nažive a Mária Terézia čoskoro spočítala uhorskej šľachte jej neoblomnosť. Snem v roku 1764 predčasne ukončila, aby ho už nikdy nezvolala. Svoje reformy týkajúce sa daňového systému, ale aj poddanstva (zníženie robotnej povinnosti) začala presadzovať centralisticky v rámci osvietenského absolutizmu.
Uhorským šľachticom sa táto rázna panovníčka onedlho pomstila aj za spálenie knihy svojho poradcu a chránenca. Už 18. februára 1765 – na prvé výročie vydania Kollárovho spisu – dala na bratislavskom námestí roztrhať a pohltiť plameňmi všetky zachytené výtlačky pamfletu Prenasledovanie privádza k rozumu od kanonika Richvaldského.

Mária Terézia akoby sa riadila zásadou "oko za oko, zub za zub“. Kým však "poprava“ Kollárovej knihy prebehla hladko (aspoň nikde sa nespomínajú nejaké problémy), verejné pálenie pamfletu vyvolalo búrlivé reakcie. Bratislava (vtedy Pressburg, Pozsony alebo Prešporok) naďalej obhajovala výsady uhorskej aristokracie.

Podľa dobového opisu udalostí od anonymného autora sa tomuto "divadlu“ prizerali iba "domoví sluhovia a záškodníci“. Zato celé námestie i priľahlé uličky museli údajne vyplniť "ozbrojení vojaci“.
Kollár zostal obľúbencom cisárovnej a po roku 1764 vlastne urobil kariéru, lebo sa stal riaditeľom dvornej knižnice. Krátko pred svojou smrťou v roku 1780 ho Mária Terézia povýšila do šľachtického stavu.

Cisárovnú prežil Kollár iba o tri roky. V Uhorsku mu však dlho nemohli prísť na meno a jeho dielo sa v tunajších bibliografiách nemohlo objaviť do konca uhorských dejín.
Aj v dejinách slovenskej spisby bol A. F. Kollár dlho v tieni svojho menovca z mladšej generácie, autora Slávy dcéry Jána Kollára. Dielo O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci začali preto Slováci pre seba objavovať až v 30. rokoch minulého storočia.
Dodnes je Adam František Kollár pre väčšinu ľudí u nás neznámou historickou postavou. Zaiste, nájdu sa výnimky. Na internete možno objaviť blog, celý venovaný A. F. Kollárovi. Patrí mladej učiteľke, ktorá pred štyrmi rokmi – ešte ako študentka ružomberskej univerzity – napísala o tomto vedcovi svoju bakalársku prácu. Odvtedy naďalej zhromažďuje o ňom všetky dostupné informácie a umiestňuje ich na internet. "Je to môj životný vzor,“ vyznala sa v našom rozhovore Katarína Ištoková.

Spáľ slovo – zabi myšlienku

 

Ale vráťme sa ešte na chvíľu o štvrť tisícročia späť. A. F. Kollár návrhmi na obmedzenie výsad feudálnej aristokracie a moci cirkevnej hierarchie predbehol svoju dobu prinajmenšom o sto rokov. Na druhej strane Mária Terézia, napriek prijatým reformám, bola svojej dobe značne poplatná. Týka sa to i jej vzťahu k "nebezpečným“ knihám.

Veď ešte aj v máji 1767 vydala panovníčka nariadenie, ktorým prikazovala "do ôsmich dní spáliť“ knihy, "ktoré dláždia cestu zavrhnutému libertinizmu“, čiže voľnomyšlienkar­stvu, spochybňujúcemu náboženské dogmy. "Kto takéto knihy vlastní a číta a neoznámi to,“ stálo ďalej v nariadení, "bude potrestaný“.

O tom, čo je libertinistické či voľnomyšlienkarské, rozhodovala náboženská komisia pri hlavnom cenzorskom orgáne. Cenzori posudzovali najmä dovážanú literatúru. Stačilo, aby sa im kniha z nejakého dôvodu nepozdávala a – skončila v plameňoch.
Skrátka, boli to síce osvietenské časy, ale s absolutistickou mocou panovníčky. Podľa Ivony Kollárovej vymizlo z arzenálu oficiálnych politických prostriedkov demonštratívne pálenie kníh až za vlády syna Márie Terézie Jozefa II. Ten hneď po nástupe na trón vyhlásil, že knihy nie sú na ničenie a že sa mu nepozdáva ani zvyk prezerať každému cestujúcemu batožinu, či náhodou nevezie nejakú knihu na spálenie alebo scenzurovanie.

Knihy sa zakazovali aj za Jozefa II., ale na indexe ich už bolo podstatne menej ako za panovania jeho matky. Verejné popravy kníh s požehnaním štátnych orgánov obnovili až nacisti pamätným autodafé 10. mája 1933.
"Konáte správne, keď v túto polnočnú hodinu odovzdávate plameňom démona minulosti,“ povzbudzoval Joseph Goebbels nacistickú omladinu. "Minulosť líha popolom a nová éra povstáva z plameňov, šľahajúcich z našich sŕdc.“
Popolom vtedy ľahli diela Heinrich Manna, Ericha Kästnera, Ericha Mariu Remarqua a mnohých ďalších autorov. Je to už iná kapitola v dejinách ničenia kníh, ale išlo v nej v podstate o to isté, ako v časoch inkvizície alebo aj v prípade verejnej popravy Kollárovho spisu: spálením slov zabiť myšlienku, vymazať pamäť, zastrašiť možných nasledovníkov, potlačiť túžbu po slobode prejavu.