Adam František Kollár

"Mýliť sa je rub medaily, na ktorého líci je napísané hľadať pravdu."

Tento blog je tak trochu o mne, o zakázaných knihách, o hľadaní pravdy :-) a tak isto chce zložiť hold zakázanému spisovateľovi Adamovi Františkovi Kollárovi, o ktorom som písala kedysi dávno svoju bakalársku prácu...


sobota, 7. augusta 2010

Adam František Kollár - básnik a ideológ

Básnická činnosť Adama Františka Kollára je nepreskúmaná a pre širokú verejnosť neznáma. K umeleckej tvorbe autora sa stručne vyjadrili Michal Eliáš, František Tichý a Gizela Gáfriková-Slavkovská. Okrajovo sa jej venoval aj Ján Tibenský v monografii Slovenský Sokrates.
Kollár sa predstavil hlavne spisbou príležitostného charakteru a svojim smerovaním nadväzoval na latinskú humanistickú a renesančnú literatúru. Vyzdvihoval antickú literatúru a nepriamo podporoval klasicistickú literárnu estetiku. Nedostatkom jeho doby bolo prikláňanie sa k latinčine a gréčtine ako estetickému básnickému jazyku.
Celkovo sa zachovalo iba šesť príležitostných básní Adama Františka Kollára. František Tichý predpokladá, že Kollár mal podiel aj na súbornom vydaní básnických spisov Jána Česmičského/ Jána Pannonia.
Básne písal v zrelom veku, prvú báseň napísal vo veku tridsaťosem rokov. Bola to báseň Musae Francisco et Maria Teresiae z roku 1956, ktorá oslavovala panovníctvo a reformy Františka Jozefa a Márie Terézie. Druhou básňou Charites eidyllion, seu gratiae Francisco et Maria Theresiae augustis (slovenský ekvivalent názvu oboch básní nie je doteraz uvedený v žiadnej literatúre) spomínal na záslužné činy Márie Terézie a jej manžela. Báseň oboznamovala verejnosť s osvieteneckými myšlienkami panovníčky. Mala informovať všetky spoločenské vrstvy v Uhorsku o práve Márie Terézie na uskutočnenie sociálnych a hospodárskych reforiem. Treťou, najznámejšou básňou Adama Františka Kollára v ruskom preklade je báseň Na rieku Volgu, ktorú venoval ruskej panovníčke Kataríne II. Bola to pravdepodobne prvá báseň o Rusku napísaná Slovákom. Báseň Na rieku Volgu sa nachádza ako jediná báseň Adama Františka Kollára v Antológii staršej slovenskej literatúry. Sprostredkúva čitateľovi pôsobivý obraz rieky Volgy, pred ktorou majú svojimi tokmi ustúpiť aj rieky ako sú Dunaj a Tiber.
Ďalšou básňou Adam František Kollár odpovedá na nelichotivé ohováranie a potupné paškvily, ktoré vznikli proti knihe De originibus et usu perpetuo potesasis legislatoriae circa sacra apostolicorum regum Ungariae libellus singularis (O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach) a znevažovali Adama Františka Kollára pre jeho nízky sociálny pôvod. Básnik v nej poukazuje na svoje osvietenecké črty a myslenie a obviňuje šľachticov, že nevystupujú v záujme politiky monarchie.
Od cisárovnej Márie Terézie za svoju obdivuhodnú činnosť, schopnosti a výrazný vedecký talent dostal do daru dedinu Keresztény. Poďakovanie panovníčke vyjadril v básni Carmen in villam suam Keresztény (Báseň na moju dedinu Keresztény). Tento dar bol pre neho zadosťučinením a pochvalou jeho činnosti, trávil tam posledné roky svojho života.
Poslednou básňou Adama Františka Kollára je latinská skladba In jucundissimum Vindobanam advertum Pii pp. VI. carmen (Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI. do Viedne). V básni rozdeľuje spoločenskú moc medzi pápeža a panovníka. Panovník má svetskú moc a pápež božiu. Pápež má právo posudzovať pravosť viery, dávať milosť hriešnym a rozhodovať o zásluhách a vine ľudí. Panovník má od Boha zverenú starostlivosť o ľudí, preto musí tvoriť lepšiu budúcnosť, zachovávať spravodlivosť pri výrube daní a venovať zvýšenú pozornosť obrane krajiny. Kollár v skladbe Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI do Viedne tlmočil predovšetkým svoje politické názory. Schvaľoval zrušenie kontemplatívnych reholí a viedol polemiku s politickými odporcami cisára.
Ako ideológ bol Adam František Kollár zástancom moderných myšlienok novovekej racionalistickej filozofie, ktoré vkladal aj do svojich básní. Jeho názory boli možno chybné v tom, že priznával veľké práva absolutistickému panovníkovi. Kollárove básne zostali kvôli sporu s jezuitským rádom širokej verejnosti neznáme, hoci ich napísal pôsobivým umeleckým jazykom, ktorý odzrkadľuje jeho vzdelanosť.