Kritika Kollárovho diela, ktorá sa nedostala do diplomovej práce
Búrka vyvolaná Kollárovým spisom vypukla dva roky po Kollárovej smrti v roku 1785. V roku 1785 uverejnil anonymný autor prácu Juraja Richvaldského Vexatio dat intellectum (Trápenie privádza k rozumu). Juraj Richvaldský bol zástancom šľachty a najväčším odporcom jej zdanenia. Druhá edícia brožúry vyšla vďaka uvoľneniu cenzúry za Jozefa II. a rovnako ako prvá bola určená ablegátom bratislavského snemu. Neznámy vydavateľ druhej edície spisu Vexatio dat intellectum pôvodnú prvú edíciu spisu Vexatio dat intellectum uverejnil spolu s jeho Apológiou. V Apológii sa zmieňuje sa aj o procese upálenia prvej edície spisu Vexatia dat intellectum. Prvé vydanie spisu Vexatio dat intellectum od Juraja Richvaldského predstavovalo úplné vyvrátenie názorov knihy Adama Františka Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Spis sa medzi uhorskou šľachtou začal šíriť už počas snemových rokovaní v septembri 1764. V októbri 1764 o ňom vedela kráľovná Mária Terézia. Bola to pre ňu vhodná zámienka k odvete za upálenie Kollárovej knihy. Dňa 18. februára 1765 dala všetky exempláre prvej edície knihy Vexatio dat intellectum na bratislavskom námestí symbolicky roztrhať a spáliť. Apológiu knihy s názvom Apologia Vexatio dat intellectum dala Mária Terézia spáliť 02. marca 1765. Podľa Jána Tibenského by neznámym autorom druhej edície spisu Vexatio dat intellectum mohol byť mních Leo Saitz, ktorý vydal v roku 1790 polemiku spisu s názvom Prenasledovanie privádza k rozumu uhorských biskupov.
O verejnom spálení spisov Vexatio dat intellectum a Apológia Vexatia dat intellectum informujú anonymné básne Justus Combustus (Spravodlivo spálený) a Spravodlivé upálenie alebo improvizovaná apológia. Vydanie Saitzovej polemiky podnietilo búrku protikollárovskej nenávisti. V roku 1790 Imrich Baerenkopf spis De Dominio Nobilium Hungariae deque Cladis ad Mohácsium causa cum Appendice in regnis Colomani decret...contra Adamum Franciscum Kollár, Posonii et Comaroniis./ O vlastníckom práve uhorskej šľachty a o príčinách porážky pri Moháči...spor s Adamom Františkom Kollárom. V zozname bibliografických odkazov ho použil aj historik Mikuláš Mišík pri koncipovaní knihy Husiti na Slovensku. Originál knihy z Harvard College Library sa nachádza v zdigitalizovanej podobe na internete. Kniha pozostáva z úvodu, ôsmych kapitol a záveru. Pozostáva z 304 strán a je teda rozsahovo dlhšia ako kniha Adama Františka Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Imrich Baerenkop sa v spise O vlastníckom práve zaoberal sa hlavne spochybnením knihy z hľadiska vlastníckeho práva kráľovnej na cirkevné benefíciá. Úvod a záver knihy obsahuje dva francúzske citáty od Charlesa-Louisa de Secondat, baróna de La Brède et de Montesquieu. Zvyšok knihy je napísaný po latinsky. Francúzske citáty pojednávajú o tyranskej vláde a odstránení prerogatív zemepánov, feudálov, svetského duchovenstva, noblesy a mešťanov. Prvý citát pochádza z Montesquieuho diela L' esprit des lois (Duch zákonov), ktoré bolo zakázané katolíckou cirkvou a uvedené na Indexe librorum prohibitorum. Druhý citát je zo sedemnástej kapitoly diela Montesquieu De la Grandeur des Romains et leur décadence.
Ďalšiu kritiku Adama František Kollára podal Imrich Vajkovicz v diele z roku 1791 Previerka dvanástich argumentov kedysi od Huga Grotiusa a iných, nedávno od Adama Františka Kollára o právach štátu vo veciach cirkevných, teraz rôznymi osvietensky sa tváriacimi pseudopolitikmi opakovaných. Vajkovicz sa snažil dokázať, že Adam František Kollár sa spriahol s uhorskými jakobínmi a dielom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci nadviazal na myšlienky francúzskej revolúcie.
pondelok 30. augusta 2010
Obsah cenzurovanej knihy
Obsah cenzurovanej knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci
Alebo čo sa nedostalo do diplomovej práce - Viac Mária Vyvíjalová: Literárno-múzejný letopis č. 16
Politický spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár koncipoval už v novembri roku 1763. Stosedemdesiatštyri stranovú útlu brožúru malého formátu vytlačila v Paríži svojim nákladom tlačiareň Joannesa Thomae Trattnera. Kniha vyšla vo Viedni vo februári 1764. Adam František Kollár sa na titulnom liste knihy označuje za „Pannonius Neosolientus,“ banskobystrického Panóna. Prídomkom Pannonius pripojeným ku menu sa Kollár prezentoval povedomím príslušnosti k dávnej Panónii, ktorá sa považovala za pravlasť Slovanov a Slovákov. Prívlastok Neosolentius si Adam František Kollár zvolil podľa svojho štúdia na jezuitskom gymnáziu v Banskej Bystrici.
Voľne prístupná kópia originálu knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci z Verejnej knižnice v New Yorku sa nachádza na internete. Komparáciou troch verzií spisov, sme zistili, že sa od seba navzájom na tých istých stranách a v tých istých miestach knihy odlišujú svojimi ilustráciami. Ukážku ilustrácií troch kópií sme ponúkli v blogu.
Kniha O pôvode o nepretržitom používaní zákonodarnej moci nebola doteraz v ucelenom spracovaní preložená do slovenského jazyka. Stručný obsah a niektoré úseky spisu zachytávajú Mária Vyvíjalová, Richard Marsina, Ándor Czizmadia a Ján Tibenský. Uvedení autori sa ale nezaoberali podrobnou a hĺbkovou interpretáciou diela, iba jej stručnou charakteristikou. Kollárov spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci pozostáva z desaťstranového úvodu, štrnástich kapitol a abecedného zoznamu použitých bibliografických odkazov. Adam František Kollár hneď od úvodu diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci spochybňoval pravosť buly pápeža Silvestra II., na základe ktorej bol kráľ Štefan I. korunovaný na prvého uhorského kráľa. Adam František Kollár sa priklonil ku mienke Baltazára Kerčeliča a nazdával sa, že pápežskú bulu sfalšovali a nevydal ju pápež Silvester II., ale až jeho nástupca Sergius IV. pravdepodobne v roku 1008. Falzifikát buly mal vykonať františkánsky kňaz Rafael Levakovič. Už v incipite knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár narážal na otázku falzifikácie buly pápeža Silvestra II.. Územie Uhorska malo byť podľa nariadenia pápeža Silvestra II. kráľom Štefanom I. odovzdané naspäť pápežovi pod patronát Svätého Petra a neskôr znovu prijaté kráľom Štefanom I. ako jeho léno. Adam František Kollár dokazoval, že falšovateľ františkánsky kňaz Rafael Levakovič vydal falzifikát buly, aby podoprel lénne práva pápežského dvora na územie Uhorska. Richard Marsina vo svojom príspevku Svätoštefanská idea a Slovensko uviedol, že za čias Márie Terézie prebiehal zápas o právo menovať biskupov. Titul apoštolskej kráľovnej Uhorska, ktorý dostala Mária Terézia od pápežského nunciusa Paolluciho v roku 1741 znamenal jej výnimočné právomoci v kontexte európskeho cirkevného práva. Arcibiskup Emerich IV. vložil na hlavu uhorskú svätoštefanskú korunu. Tým, že v minulosti pápež Silvester II. poslal svätému Štefanovi korunu, mu údajne dal aj zvýšené právomoci v oblasti cirkevného práva. Z postavenia prvého uhorského kráľa Štefana I. potom malo vyplývať, že aj pápež aj panovníčka Mária Terézia rozhoduje o tom, kto bude v krajine biskupom a teda pápež Klement XIII. musí rešpektovať rozhodnutie apoštolskej uhorskej kráľovnej Márie Terézie o vymenovaní nových biskupov.
Maďarský historik Dezsö Dümmerth sa podľa Márie Vyvíjalovej v súvislosti s pápežskou bulou a uhorským kráľom Štefanom I. vyjadril, že Adam František Kollár bol zapredaný v tajných službách cisárskeho dvora a v spise O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci údajne popieral právo maďarského národa na slobodu. Adam František Kollár sa v diele O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci zaoberal aj štúdiom dvoch kníh dekrétov Štefana I. O dekrétoch Štefana I. a pápežskej bule Silvestra II. sa zmieňuje historik Richard Marsina najmä v súvislosti s knihou Adama Františka Kollára O dejinách patronátneho práva apoštolských kráľov uhorských, z ktorej neskôr vychádzal Kollár aj pri koncipovaní svojho zakázaného diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Marsina uvádza, že bula pápeža Silvestra II. je novovekým falzom a deväť z desiatich listín vydaných kráľom Štefanom I. je tak isto sfalšovaných a iba v jednej listine Štefana I. sa zachoval úplný hodnoverný text.
V spise O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci na strane 40 Adam František Kollár porovnával dekréty druhej knihy zákonov Štefana I. podľa trnavského vydania z roku 1751 so šiestym a siedmym kánonom moháčskeho snemu z roku 847. Dokázal, že prvý a druhý článok druhej knihy zákonov Štefana I. sú doslovne prevzatým textom zo šiesteho a siedmeho kánonu moháčskeho snemu, z čoho mu vyplynula argumentácia, že pôvod patronátneho práva uhorských kráľov možno dávať na úroveň patronátnemu právu cisára.
Kollár porovnával dekréty kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana a konštatoval o nich, že neobsahujú podpisy kráľov a ich obsah sa menil pri ich odpisovaní. Vo svojej Apológii namietal, že uhorské dekréty neboli vydávané hodnoverne. V cisárskej knižnici sa nachádzal starý pergamenový kódex, ktorý bol pôvodne vlastníctvom ostrihomskej kapituly, v ktorom sa nachádzali pôvodné dekréty kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana. Niekde v Sedmohradsku mal byť ukrytý aj pôvodný dekrét Ondreja II. z roku 1222, opatrený zlatou pečaťou. Kollár videl aj pôvodné dekréty Ľudovíta I. a jeho dcéry Márie. Vedel aj, kde prechovávajú niekoľko originálnych dekrétov Žigmunda, Alberta, Ladislava Pohrobka a iných uhorských kráľov. V Apológii vyslovil želanie, aby tieto dekréty boli porovnávané medzi sebou a publikované s vedeckými poznámkami.
Kollárovi uhorská šľachta vytýkala, že nepovažoval za záväzné zákony pokyny svätého Štefana I. a že dekréty Ondreja II. a Ondreja I. považoval za falzifikát Antonia Bonfiniho. Adam František Kollár mal námietky aj voči tomu, že synoda za svätého Ladislava bola označovaná za svätú synodu. V knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci opisoval dekrét Ladislava I., v ktorom sa povoľuje katolíckym kňazom zotrvávať v prvom zákonitom manželstve, kým sa v tejto veci získa pápežova náklonnosť. Dekrét Ladislava I. považoval za dôkaz, že kánony v cirkevnej disciplíne nemali v Uhorsku autoritu zákonov.
V súvislosti s názormi Adama Františka Kollára proti oficiálnemu náboženstvu sa Richard Marsina vo svojej štúdii Adam František Kollár ako historik tiež zmienil, že v knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár citoval list Martina Luthera kráľovnej Márii vydaný tlačou prvého decembra 1526, v ktorom sa hovorí, že bezbožní uhorskí biskupi prinútili kráľovnú Máriu, sympatizujúcu s reformáciou, preliať nevinnú krv a postaviť sa proti pravde božej. Richard Marsina neobjasňuje pozadie Lutherovho listu, ani dôvod jeho citácie v Kollárovom diele. Štúdiom spisu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sme zistili, že Adam František Kollár na strane 122 citoval články Luthera aj z piateho, šiesteho a siedmeho decembra 1526.
Celým spisom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sa tiahne otázka opodstatnenosti kráľovskej právomoci v oblasti cirkevného zriadenia. Odôvodňuje sa v ňom obmedzenosť moci najvyšších hierarchov katolíckej cirkvi v oblasti cirkevného práva. Na adresu svojich neprajníkov sa Kollár vyjadruje, že išiel cestou pravdy a vedome a tvrdo sa obracia voči tým, ktorí sa opovažujú verejne vystupovať proti pravde a zrádzať zákony vlasti.
Adam František Kollár kritizoval osobnosti, ktoré sa v minulosti zaoberali cirkevným právom. Medzi spisovateľov skúmajúcich cirkevné právo zaradil zo slovenských autorov napríklad Jána Sambuca, Mateja Bela a Jána Tomku-Saského. Upozornil aj na spis jezuitu Carola Péterffyho, v ktorom narážal na jeho scholastický výklad podstatných otázok týkajúcich sa štúdia uhorských dekrétov obsahujúcich sporné miesta.
Kollár sa podujal napísať taký spis, ktorým chcel osvetliť právo panovníka konať vo veciach cirkevných a v zmysle náuky o panovníckom absolutizme sa snažil dokázať, že panovník môže rozhodovať o cirkevných benefíciách aj bez súhlasu šľachtických stavov. Podľa holandského právnika Huga Grotia vymedzil definíciu pojmu zákonodarstvo a právomoc. Autoritou mu boli právne názory Huga Grotia uvedené v diele De imperio summarum potestatum circa sacra, ktoré bolo v roku 1658 uvedené na Indexe librorum prohibitorum a dielo francúzskeho historika Stephanusa Baluziusa, odborníka vo franských dejinách.
Kollár postupne skúmal dekréty uhorských kráľov do jeho súčasnosti a dokazoval v nich rôzne slovné odchýlky, ktoré vznikli prispôsobovaním sa modernejším zákonom. Popri štúdiu uhorských dekrétov sa Kollár zaoberal kritikou šľachtického zákonníka Tripartitum / Opus tripartitum, zbierky všetkých zákonov súkromného šľachtického práva v Uhorsku. Jeho autorovi Štefanovi Verböczymu vytkol nedostatok právneho výskumu a vážne právne omyly, ktoré vznikli kvôli dezinterpretácii dobových spisov. Pripisoval mu nedôslednosť hlavne v otázke cirkevného práva. Zazlieval Vebröczymu aj tvrdenie, že uhorskí králi si musia vyžadovať potvrdenie pápeža pre udelenie cirkevných benefícií. Kollár dokazoval, že uhorskí preláti bezodkladne po vymenovaní kráľov vykonávajú jurisdikčnú moc. Z Ríma si preto musia vyžadovať od pápeža iba vysvätenie a jeho potvrdenie potrebujú iba pre výkon duchovnej moci.
Alebo čo sa nedostalo do diplomovej práce - Viac Mária Vyvíjalová: Literárno-múzejný letopis č. 16
Politický spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár koncipoval už v novembri roku 1763. Stosedemdesiatštyri stranovú útlu brožúru malého formátu vytlačila v Paríži svojim nákladom tlačiareň Joannesa Thomae Trattnera. Kniha vyšla vo Viedni vo februári 1764. Adam František Kollár sa na titulnom liste knihy označuje za „Pannonius Neosolientus,“ banskobystrického Panóna. Prídomkom Pannonius pripojeným ku menu sa Kollár prezentoval povedomím príslušnosti k dávnej Panónii, ktorá sa považovala za pravlasť Slovanov a Slovákov. Prívlastok Neosolentius si Adam František Kollár zvolil podľa svojho štúdia na jezuitskom gymnáziu v Banskej Bystrici.
Voľne prístupná kópia originálu knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci z Verejnej knižnice v New Yorku sa nachádza na internete. Komparáciou troch verzií spisov, sme zistili, že sa od seba navzájom na tých istých stranách a v tých istých miestach knihy odlišujú svojimi ilustráciami. Ukážku ilustrácií troch kópií sme ponúkli v blogu.
Kniha O pôvode o nepretržitom používaní zákonodarnej moci nebola doteraz v ucelenom spracovaní preložená do slovenského jazyka. Stručný obsah a niektoré úseky spisu zachytávajú Mária Vyvíjalová, Richard Marsina, Ándor Czizmadia a Ján Tibenský. Uvedení autori sa ale nezaoberali podrobnou a hĺbkovou interpretáciou diela, iba jej stručnou charakteristikou. Kollárov spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci pozostáva z desaťstranového úvodu, štrnástich kapitol a abecedného zoznamu použitých bibliografických odkazov. Adam František Kollár hneď od úvodu diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci spochybňoval pravosť buly pápeža Silvestra II., na základe ktorej bol kráľ Štefan I. korunovaný na prvého uhorského kráľa. Adam František Kollár sa priklonil ku mienke Baltazára Kerčeliča a nazdával sa, že pápežskú bulu sfalšovali a nevydal ju pápež Silvester II., ale až jeho nástupca Sergius IV. pravdepodobne v roku 1008. Falzifikát buly mal vykonať františkánsky kňaz Rafael Levakovič. Už v incipite knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár narážal na otázku falzifikácie buly pápeža Silvestra II.. Územie Uhorska malo byť podľa nariadenia pápeža Silvestra II. kráľom Štefanom I. odovzdané naspäť pápežovi pod patronát Svätého Petra a neskôr znovu prijaté kráľom Štefanom I. ako jeho léno. Adam František Kollár dokazoval, že falšovateľ františkánsky kňaz Rafael Levakovič vydal falzifikát buly, aby podoprel lénne práva pápežského dvora na územie Uhorska. Richard Marsina vo svojom príspevku Svätoštefanská idea a Slovensko uviedol, že za čias Márie Terézie prebiehal zápas o právo menovať biskupov. Titul apoštolskej kráľovnej Uhorska, ktorý dostala Mária Terézia od pápežského nunciusa Paolluciho v roku 1741 znamenal jej výnimočné právomoci v kontexte európskeho cirkevného práva. Arcibiskup Emerich IV. vložil na hlavu uhorskú svätoštefanskú korunu. Tým, že v minulosti pápež Silvester II. poslal svätému Štefanovi korunu, mu údajne dal aj zvýšené právomoci v oblasti cirkevného práva. Z postavenia prvého uhorského kráľa Štefana I. potom malo vyplývať, že aj pápež aj panovníčka Mária Terézia rozhoduje o tom, kto bude v krajine biskupom a teda pápež Klement XIII. musí rešpektovať rozhodnutie apoštolskej uhorskej kráľovnej Márie Terézie o vymenovaní nových biskupov.
Maďarský historik Dezsö Dümmerth sa podľa Márie Vyvíjalovej v súvislosti s pápežskou bulou a uhorským kráľom Štefanom I. vyjadril, že Adam František Kollár bol zapredaný v tajných službách cisárskeho dvora a v spise O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci údajne popieral právo maďarského národa na slobodu. Adam František Kollár sa v diele O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci zaoberal aj štúdiom dvoch kníh dekrétov Štefana I. O dekrétoch Štefana I. a pápežskej bule Silvestra II. sa zmieňuje historik Richard Marsina najmä v súvislosti s knihou Adama Františka Kollára O dejinách patronátneho práva apoštolských kráľov uhorských, z ktorej neskôr vychádzal Kollár aj pri koncipovaní svojho zakázaného diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Marsina uvádza, že bula pápeža Silvestra II. je novovekým falzom a deväť z desiatich listín vydaných kráľom Štefanom I. je tak isto sfalšovaných a iba v jednej listine Štefana I. sa zachoval úplný hodnoverný text.
V spise O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci na strane 40 Adam František Kollár porovnával dekréty druhej knihy zákonov Štefana I. podľa trnavského vydania z roku 1751 so šiestym a siedmym kánonom moháčskeho snemu z roku 847. Dokázal, že prvý a druhý článok druhej knihy zákonov Štefana I. sú doslovne prevzatým textom zo šiesteho a siedmeho kánonu moháčskeho snemu, z čoho mu vyplynula argumentácia, že pôvod patronátneho práva uhorských kráľov možno dávať na úroveň patronátnemu právu cisára.
Kollár porovnával dekréty kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana a konštatoval o nich, že neobsahujú podpisy kráľov a ich obsah sa menil pri ich odpisovaní. Vo svojej Apológii namietal, že uhorské dekréty neboli vydávané hodnoverne. V cisárskej knižnici sa nachádzal starý pergamenový kódex, ktorý bol pôvodne vlastníctvom ostrihomskej kapituly, v ktorom sa nachádzali pôvodné dekréty kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana. Niekde v Sedmohradsku mal byť ukrytý aj pôvodný dekrét Ondreja II. z roku 1222, opatrený zlatou pečaťou. Kollár videl aj pôvodné dekréty Ľudovíta I. a jeho dcéry Márie. Vedel aj, kde prechovávajú niekoľko originálnych dekrétov Žigmunda, Alberta, Ladislava Pohrobka a iných uhorských kráľov. V Apológii vyslovil želanie, aby tieto dekréty boli porovnávané medzi sebou a publikované s vedeckými poznámkami.
Kollárovi uhorská šľachta vytýkala, že nepovažoval za záväzné zákony pokyny svätého Štefana I. a že dekréty Ondreja II. a Ondreja I. považoval za falzifikát Antonia Bonfiniho. Adam František Kollár mal námietky aj voči tomu, že synoda za svätého Ladislava bola označovaná za svätú synodu. V knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci opisoval dekrét Ladislava I., v ktorom sa povoľuje katolíckym kňazom zotrvávať v prvom zákonitom manželstve, kým sa v tejto veci získa pápežova náklonnosť. Dekrét Ladislava I. považoval za dôkaz, že kánony v cirkevnej disciplíne nemali v Uhorsku autoritu zákonov.
V súvislosti s názormi Adama Františka Kollára proti oficiálnemu náboženstvu sa Richard Marsina vo svojej štúdii Adam František Kollár ako historik tiež zmienil, že v knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár citoval list Martina Luthera kráľovnej Márii vydaný tlačou prvého decembra 1526, v ktorom sa hovorí, že bezbožní uhorskí biskupi prinútili kráľovnú Máriu, sympatizujúcu s reformáciou, preliať nevinnú krv a postaviť sa proti pravde božej. Richard Marsina neobjasňuje pozadie Lutherovho listu, ani dôvod jeho citácie v Kollárovom diele. Štúdiom spisu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sme zistili, že Adam František Kollár na strane 122 citoval články Luthera aj z piateho, šiesteho a siedmeho decembra 1526.
Celým spisom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sa tiahne otázka opodstatnenosti kráľovskej právomoci v oblasti cirkevného zriadenia. Odôvodňuje sa v ňom obmedzenosť moci najvyšších hierarchov katolíckej cirkvi v oblasti cirkevného práva. Na adresu svojich neprajníkov sa Kollár vyjadruje, že išiel cestou pravdy a vedome a tvrdo sa obracia voči tým, ktorí sa opovažujú verejne vystupovať proti pravde a zrádzať zákony vlasti.
Adam František Kollár kritizoval osobnosti, ktoré sa v minulosti zaoberali cirkevným právom. Medzi spisovateľov skúmajúcich cirkevné právo zaradil zo slovenských autorov napríklad Jána Sambuca, Mateja Bela a Jána Tomku-Saského. Upozornil aj na spis jezuitu Carola Péterffyho, v ktorom narážal na jeho scholastický výklad podstatných otázok týkajúcich sa štúdia uhorských dekrétov obsahujúcich sporné miesta.
Kollár sa podujal napísať taký spis, ktorým chcel osvetliť právo panovníka konať vo veciach cirkevných a v zmysle náuky o panovníckom absolutizme sa snažil dokázať, že panovník môže rozhodovať o cirkevných benefíciách aj bez súhlasu šľachtických stavov. Podľa holandského právnika Huga Grotia vymedzil definíciu pojmu zákonodarstvo a právomoc. Autoritou mu boli právne názory Huga Grotia uvedené v diele De imperio summarum potestatum circa sacra, ktoré bolo v roku 1658 uvedené na Indexe librorum prohibitorum a dielo francúzskeho historika Stephanusa Baluziusa, odborníka vo franských dejinách.
Kollár postupne skúmal dekréty uhorských kráľov do jeho súčasnosti a dokazoval v nich rôzne slovné odchýlky, ktoré vznikli prispôsobovaním sa modernejším zákonom. Popri štúdiu uhorských dekrétov sa Kollár zaoberal kritikou šľachtického zákonníka Tripartitum / Opus tripartitum, zbierky všetkých zákonov súkromného šľachtického práva v Uhorsku. Jeho autorovi Štefanovi Verböczymu vytkol nedostatok právneho výskumu a vážne právne omyly, ktoré vznikli kvôli dezinterpretácii dobových spisov. Pripisoval mu nedôslednosť hlavne v otázke cirkevného práva. Zazlieval Vebröczymu aj tvrdenie, že uhorskí králi si musia vyžadovať potvrdenie pápeža pre udelenie cirkevných benefícií. Kollár dokazoval, že uhorskí preláti bezodkladne po vymenovaní kráľov vykonávajú jurisdikčnú moc. Z Ríma si preto musia vyžadovať od pápeža iba vysvätenie a jeho potvrdenie potrebujú iba pre výkon duchovnej moci.
sobota 28. augusta 2010
sobota 7. augusta 2010
Adam František Kollár - básnik a ideológ
Básnická činnosť Adama Františka Kollára je nepreskúmaná a pre širokú verejnosť neznáma. K umeleckej tvorbe autora sa stručne vyjadrili Michal Eliáš, František Tichý a Gizela Gáfriková-Slavkovská. Okrajovo sa jej venoval aj Ján Tibenský v monografii Slovenský Sokrates.
Kollár sa predstavil hlavne spisbou príležitostného charakteru a svojim smerovaním nadväzoval na latinskú humanistickú a renesančnú literatúru. Vyzdvihoval antickú literatúru a nepriamo podporoval klasicistickú literárnu estetiku. Nedostatkom jeho doby bolo prikláňanie sa k latinčine a gréčtine ako estetickému básnickému jazyku.
Celkovo sa zachovalo iba šesť príležitostných básní Adama Františka Kollára. František Tichý predpokladá, že Kollár mal podiel aj na súbornom vydaní básnických spisov Jána Česmičského/ Jána Pannonia.
Básne písal v zrelom veku, prvú báseň napísal vo veku tridsaťosem rokov. Bola to báseň Musae Francisco et Maria Teresiae z roku 1756, ktorá oslavovala panovníctvo a reformy Františka Jozefa a Márie Terézie. Druhou básňou Charites eidyllion, seu gratiae Francisco et Maria Theresiae augustis (slovenský ekvivalent názvu oboch básní nie je doteraz uvedený v žiadnej literatúre) spomínal na záslužné činy Márie Terézie a jej manžela. Báseň oboznamovala verejnosť s osvieteneckými myšlienkami panovníčky. Mala informovať všetky spoločenské vrstvy v Uhorsku o práve Márie Terézie na uskutočnenie sociálnych a hospodárskych reforiem. Treťou, najznámejšou básňou Adama Františka Kollára v ruskom preklade je báseň Na rieku Volgu, ktorú venoval ruskej panovníčke Kataríne II. Bola to pravdepodobne prvá báseň o Rusku napísaná Slovákom. Báseň Na rieku Volgu sa nachádza ako jediná báseň Adama Františka Kollára v Antológii staršej slovenskej literatúry. Sprostredkúva čitateľovi pôsobivý obraz rieky Volgy, pred ktorou majú svojimi tokmi ustúpiť aj rieky ako sú Dunaj a Tiber.
Ďalšou básňou Adam František Kollár odpovedá na nelichotivé ohováranie a potupné paškvily, ktoré vznikli proti knihe De originibus et usu perpetuo potesasis legislatoriae circa sacra apostolicorum regum Ungariae libellus singularis (O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach) a znevažovali Adama Františka Kollára pre jeho nízky sociálny pôvod. Básnik v nej poukazuje na svoje osvietenecké črty a myslenie a obviňuje šľachticov, že nevystupujú v záujme politiky monarchie.
Od cisárovnej Márie Terézie za svoju obdivuhodnú činnosť, schopnosti a výrazný vedecký talent dostal do daru dedinu Keresztény. Poďakovanie panovníčke vyjadril v básni Carmen in villam suam Keresztény (Báseň na moju dedinu Keresztény). Tento dar bol pre neho zadosťučinením a pochvalou jeho činnosti, trávil tam posledné roky svojho života.
Poslednou básňou Adama Františka Kollára je latinská skladba In jucundissimum Vindobanam advertum Pii pp. VI. carmen (Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI. do Viedne). V básni rozdeľuje spoločenskú moc medzi pápeža a panovníka. Panovník má svetskú moc a pápež božiu. Pápež má právo posudzovať pravosť viery, dávať milosť hriešnym a rozhodovať o zásluhách a vine ľudí. Panovník má od Boha zverenú starostlivosť o ľudí, preto musí tvoriť lepšiu budúcnosť, zachovávať spravodlivosť pri výrube daní a venovať zvýšenú pozornosť obrane krajiny. Kollár v skladbe Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI do Viedne tlmočil predovšetkým svoje politické názory. Schvaľoval zrušenie kontemplatívnych reholí a viedol polemiku s politickými odporcami cisára.
Ako ideológ bol Adam František Kollár zástancom moderných myšlienok novovekej racionalistickej filozofie, ktoré vkladal aj do svojich básní. Jeho názory boli možno chybné v tom, že priznával veľké práva absolutistickému panovníkovi. Kollárove básne zostali kvôli sporu s jezuitským rádom širokej verejnosti neznáme, hoci ich napísal pôsobivým umeleckým jazykom, ktorý odzrkadľuje jeho vzdelanosť.
Kollár sa predstavil hlavne spisbou príležitostného charakteru a svojim smerovaním nadväzoval na latinskú humanistickú a renesančnú literatúru. Vyzdvihoval antickú literatúru a nepriamo podporoval klasicistickú literárnu estetiku. Nedostatkom jeho doby bolo prikláňanie sa k latinčine a gréčtine ako estetickému básnickému jazyku.
Celkovo sa zachovalo iba šesť príležitostných básní Adama Františka Kollára. František Tichý predpokladá, že Kollár mal podiel aj na súbornom vydaní básnických spisov Jána Česmičského/ Jána Pannonia.
Básne písal v zrelom veku, prvú báseň napísal vo veku tridsaťosem rokov. Bola to báseň Musae Francisco et Maria Teresiae z roku 1756, ktorá oslavovala panovníctvo a reformy Františka Jozefa a Márie Terézie. Druhou básňou Charites eidyllion, seu gratiae Francisco et Maria Theresiae augustis (slovenský ekvivalent názvu oboch básní nie je doteraz uvedený v žiadnej literatúre) spomínal na záslužné činy Márie Terézie a jej manžela. Báseň oboznamovala verejnosť s osvieteneckými myšlienkami panovníčky. Mala informovať všetky spoločenské vrstvy v Uhorsku o práve Márie Terézie na uskutočnenie sociálnych a hospodárskych reforiem. Treťou, najznámejšou básňou Adama Františka Kollára v ruskom preklade je báseň Na rieku Volgu, ktorú venoval ruskej panovníčke Kataríne II. Bola to pravdepodobne prvá báseň o Rusku napísaná Slovákom. Báseň Na rieku Volgu sa nachádza ako jediná báseň Adama Františka Kollára v Antológii staršej slovenskej literatúry. Sprostredkúva čitateľovi pôsobivý obraz rieky Volgy, pred ktorou majú svojimi tokmi ustúpiť aj rieky ako sú Dunaj a Tiber.
Ďalšou básňou Adam František Kollár odpovedá na nelichotivé ohováranie a potupné paškvily, ktoré vznikli proti knihe De originibus et usu perpetuo potesasis legislatoriae circa sacra apostolicorum regum Ungariae libellus singularis (O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach) a znevažovali Adama Františka Kollára pre jeho nízky sociálny pôvod. Básnik v nej poukazuje na svoje osvietenecké črty a myslenie a obviňuje šľachticov, že nevystupujú v záujme politiky monarchie.
Od cisárovnej Márie Terézie za svoju obdivuhodnú činnosť, schopnosti a výrazný vedecký talent dostal do daru dedinu Keresztény. Poďakovanie panovníčke vyjadril v básni Carmen in villam suam Keresztény (Báseň na moju dedinu Keresztény). Tento dar bol pre neho zadosťučinením a pochvalou jeho činnosti, trávil tam posledné roky svojho života.
Poslednou básňou Adama Františka Kollára je latinská skladba In jucundissimum Vindobanam advertum Pii pp. VI. carmen (Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI. do Viedne). V básni rozdeľuje spoločenskú moc medzi pápeža a panovníka. Panovník má svetskú moc a pápež božiu. Pápež má právo posudzovať pravosť viery, dávať milosť hriešnym a rozhodovať o zásluhách a vine ľudí. Panovník má od Boha zverenú starostlivosť o ľudí, preto musí tvoriť lepšiu budúcnosť, zachovávať spravodlivosť pri výrube daní a venovať zvýšenú pozornosť obrane krajiny. Kollár v skladbe Báseň na veľmi vítaný príchod pápeža Pia VI do Viedne tlmočil predovšetkým svoje politické názory. Schvaľoval zrušenie kontemplatívnych reholí a viedol polemiku s politickými odporcami cisára.
Ako ideológ bol Adam František Kollár zástancom moderných myšlienok novovekej racionalistickej filozofie, ktoré vkladal aj do svojich básní. Jeho názory boli možno chybné v tom, že priznával veľké práva absolutistickému panovníkovi. Kollárove básne zostali kvôli sporu s jezuitským rádom širokej verejnosti neznáme, hoci ich napísal pôsobivým umeleckým jazykom, ktorý odzrkadľuje jeho vzdelanosť.
utorok 3. augusta 2010
pondelok 2. augusta 2010
Kalendárium zo života Adama Františka Kollára - zdroj: Ecker J. - Čitateľ, roč. 32, 1983, č. 5, s. 182-183
KALENDÁRIUM ZO ŽIVOTA ADAMA FRANTIŠKA KOLLÁRA
15. 04. 1718 - Adam František Kollár sa narodil v Terchovej.
1723 - sa presťahoval s rodičmi do Banskej Bystrice.
1736 - ukončil štúdium na kolégiách v Banskej Bystrici, v Banskej Štiavnici a Trnave.
1737/39 - absolvoval vo Viedni repetítio humaniorum, patriace k profesorskému vzdelaniu.
1740/47 - štúdium filozofie, práva, klasických a orientálnych jazykov Viedeň.
1747/48 - profesor latinčiny na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši.
10. 6. 1748 - prijatý do C. k. Dvorskej knižnici vo Viedni za pisára /skriptora/.
1748/51 - popri knihovníckom povolaní prednášal gréčtinu pre poslucháčov medicíny /žiakov prefekta Dvorskej knižnice Gerarda van Swietena/.
12. 3. 1749 - vymenovaný za druhého kustóda Dvorskej knižnice.
1754 - vydal v Pešti u Landerera básnické spisy humanistu Jána Pannonia Poematum, elegiarum et epigrammatum libri.
1755 - vydal vzácny rukopis tureckej kroniky Saadeddini scriptos Annales turcici... s latinským prekladom.
1756 - doplnil a vydal gramatiku tureckého jazyka od Fr. Mesgnien-Meninskiho Institutiones linguae turcicae... Zložil príležitostné verše venované cisárskym manželom Musae Francisco et Maria Theresia.
1. 5. 1758 - vymenovaný za prvého kustóda Dvorskej knižnice.
1758/66 - vypracoval štvorzväzkový systematický katalóg teologických tlačí Dvorskej knižnice.
27. 4. 1759 - prefekt Dvorskej knižnice Gerard van Swieten poveril Kollára doplnením a vydaním Lambeckovho starého súpisu rukopisov Dvorskej knižnice.
1760 - vydal súpis rukopisných kódexov Dvorskej knižnice Ad viros sacra et profana eruditione claros de commentariis in manu exaratos codices aug. bibliothecae Vindobonensis propediem prelum subituris epistola.
1761/62 - vydal zbierku dokumentov z viedenských archívov Analecta monumentorum omnis aevi Vindobonensia v dvoch zväzkoch, v ktorých publikoval neznáme dokumenty, kroniky a archívny materiál. Toto dielo mu získalo meno medzi vzdelancami na celom svete.
1762 - vydal dielo humanistického autora Gašpara Urisini-Velliho De bello Pannonico libri decem /Desať kníh o panónskej vojne/.
Ako svoje prvé historicko-právne dielo vydal Historiae diplomaticae juris patronatus apostollicorum Hungariae regum libri tres /Tri knihy o dejinách patronátneho práva uhorských kráľov/.
Zložil básne Charitas eidyllion seu gratiae Francisco et Maria Theresiae augustus.
1763 - prihováral sa za vytvorenie Učenej spoločnosti vo Viedni. Vypracoval aj plán na založenie Uhorskej akadémie vied. /Propositum, quod a. 1763 cum eruditis communicat in quo eos ad jucundam societaem litterariam invitat quae in historia Hungariae naturali oeconomica et civili illustranda occuparetur/.
Vydal spis Mikuláša Oláha: Hungaria et Attilla, seu de originibus gentis Hungariae /Uhorsko a Attila, alebo o pôvode maďarského národa/.
1764 - uverejnil spis De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apostolicorum regum Ungariae libellus singularis. Týmto spisom pobúril rakúsku a uhorskú šľachtu a duchovenstvo tým, že ostro odsúdil nespravodlivý feudálny systém, v ktorom ťarchu daní, poplatkov a robôt niesol bezbranný ľud. Navrhol, aby sa zrušili privilégiá a aby všetky vrstvy obyvateľstva platili dane.
1766 - prednášal diplomatiku, dejiny a štátne právo archivárom a knihovníkom.
Vydal prvý zväzok prepracovaného Lambeckovho súpisu pod titulom Petri Lambecii hamburgensis Commentariorum de aug. Bibliotheca caesarea vindobonensi liber primus...Editio altera opera et studio Adami Francisci Kollarii Fol. s bohatými poznámkami, ktoré hĺbkou a rozsahom ďaleko prevyšujú Lambeckove rozbory.
1767 - preložil do slovenčiny tereziánsky urbár.
1769 - dokončil dejiny karpatoruských Rusínov a ich cirkevného života De ortu, progressu et incolatu nationis Ruthenicae in Hungaria /O pôvode, rozšírení a usídlení rusínskej národnosti v Uhorsku/. Práca zostala v rukopise.
Vyšiel druhý zväzok Lambeckových komentárov a postupne ďalších 6 zväzkov do roku 1782. Posledný deviaty zväzok vyšiel až v roku 1790 po Kollárovej smrti.
24. 7. 1772 - Kollár poverený riadením C. k. Dvorskej knižnice po smrti prefekta Gerarda van Swietena /18. 6. 1772/.
Vypracoval požiadavky Iurum Hungariae in Russiam... /Oprávnenie Uhorska v Rusku.../
Zložil báseň na oslavu ruskej panovníčky Kataríny Na rieku Volgu.
6. 2. 1773 - na Kollárov návrh odstúpili duplikáty kníh Dvorskej knižnice Univerzitnej knižnici v Prahe.
1773 - vypracoval knižničný poriadok pre Knižnicu akademického kolégia vo Viedni.
18. 12. 1773 - dostal za úlohu preskúmať fondy knižníc zrušenej jezuitskej rehole v celej monarchii.
7. 1. 1774 - vymenovaný za riaditeľa C. k. Dvorskej knižnice vo Viedni, za člena Dvorskej študijnej komisie, za riaditeľa gymnázií v celej ríši a dvorského radcu.
1774 - vypracoval katalogizačné pravidlá pre Knižnicu bývalého jezuitského kolégia v Olomouci. Osobne riadil dve gymnáziá vo Viedni. Cisárovná Mária Terézia schválila Kollárov návrh učebnej osnovy nižších latinských škôl. Zostavil a vydal gramatiku latinčiny Anfangsgrunde der lateinschen Sprache /1780 preložená do češtiny ako Uvedení v latinské řeči/.
1774/75 - zostavil tri učebnice latinčiny.
1774/77 - spolupracoval ako člen Dvorskej študijnej komisie na školských reformách, ktoré vyšli r. 1777 ako školský poriadok pod názvom Ratio educationis.
1775 - povýšený do šľachtického stavu s titulom de Keresztén. Dostal majetok Keresztén.
1775 - vydal spis Instructio privata /Vlastný návrh/ zameraný na organizáciu školstva. Žiadal v ňom zavedenie materinskej reči v školách, úpravu technického vzdelávania a priblíženie školy k reálnemu životu. Súčasne navrhol úpravu vysokoškolského štúdia na Trnavskej univerzite. Vydal učebnice Etymologicum linguae latinae a Tirocinium analyticum.
Vypracoval návrh na úpravu štúdia stredoškolských profesorov Instructo privata pro Humaniorum literarum professoribus publicis in Regnis et Provinciss Austiacae.
1777 - vyšla organizácia školstva Ratio educationis totiusque rei literariae per Regnum Hungariae et provincias etiam adnexas /pedagogickú časť vypracoval tajne Kollár/.
25. 11. 1777 - za prefekta Dvorskej knižnice bol vymenovaný Gottfried Freiherr van Swieten. Kollár mu odovzdal riadenie knižnice.
11. 5. 1778 - Kollár zostavil zoznam vykonávaných prác a jednotlivých pracovníkov Dvorskej knižnice.
1778 - vydal prepracovanú a doplnenú čítanku francúzskeho autora P. Chomprého Selecta latini sermonis exemplaria /Vybrané príklady latinskej reči/.
Zásluhou Kollára ustanovená Akadémia orientálnych jazykov vo Viedni. Akadémia orientálnych jazykov vydala Kollárovu perzskú antológiu Anthologica persica seu selecta e diversis persicis auctoribus fabularum... s latinským prekladom.
1782 - na privítanie pápeža vo Viedni zložil báseň In jucundissimum Vindobonam adventum Pii pp. VI. carmen.
1783 - začal písať, ale nedokončil spis Historiae jurisque publici regni Ungariae anivenitates /Pôvabnosť dejín verejného práva uhorského kráľovstva/. Tretí zväzok ostal rozpracovaný.
10. 7. 1783 - Adam František Kollár zomrel vo Viedni, na 2 poschodí v byte na Am Stockameisenplatz č. 1090 /po 35 ročnej činnosti v Dvorskej činnosti/. Túto správu uverejnil Wiener Zeitung dňa 16. 7. 1783.
1783 - po Kollárovej smrti vyhotovili a vydali Catalogus praestentissimorum librorum nec rarissimorum manuscriptorum bibliothecae Kollarianae /Katalóg najvynikajúcejších kníh, ako aj najvzácnejších rukopisov Kollárovej knižnice/.
29. 9. 1783 - sa konala dražba Kollárovej knižnice.
1790 - vyšiel prvý zväzok Kollárových doplnkov ku Lambeckovým komentárom A. F. Kollarii ad Petri Lambecii comentarium de aug. Bibliotheca caes. Vindob. Libros VIII. Supplementorum liber primus. Obsahuje súpis 138 kódexov. Druhý zväzok ostal v rukopise.
Väčšina Kollárových historických prác ostala v rukopisoch /50 fóliových zväzkov/. Väčšina Kollárových prác nie je preložená do slovenského jazyka.
15. 04. 1718 - Adam František Kollár sa narodil v Terchovej.
1723 - sa presťahoval s rodičmi do Banskej Bystrice.
1736 - ukončil štúdium na kolégiách v Banskej Bystrici, v Banskej Štiavnici a Trnave.
1737/39 - absolvoval vo Viedni repetítio humaniorum, patriace k profesorskému vzdelaniu.
1740/47 - štúdium filozofie, práva, klasických a orientálnych jazykov Viedeň.
1747/48 - profesor latinčiny na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši.
10. 6. 1748 - prijatý do C. k. Dvorskej knižnici vo Viedni za pisára /skriptora/.
1748/51 - popri knihovníckom povolaní prednášal gréčtinu pre poslucháčov medicíny /žiakov prefekta Dvorskej knižnice Gerarda van Swietena/.
12. 3. 1749 - vymenovaný za druhého kustóda Dvorskej knižnice.
1754 - vydal v Pešti u Landerera básnické spisy humanistu Jána Pannonia Poematum, elegiarum et epigrammatum libri.
1755 - vydal vzácny rukopis tureckej kroniky Saadeddini scriptos Annales turcici... s latinským prekladom.
1756 - doplnil a vydal gramatiku tureckého jazyka od Fr. Mesgnien-Meninskiho Institutiones linguae turcicae... Zložil príležitostné verše venované cisárskym manželom Musae Francisco et Maria Theresia.
1. 5. 1758 - vymenovaný za prvého kustóda Dvorskej knižnice.
1758/66 - vypracoval štvorzväzkový systematický katalóg teologických tlačí Dvorskej knižnice.
27. 4. 1759 - prefekt Dvorskej knižnice Gerard van Swieten poveril Kollára doplnením a vydaním Lambeckovho starého súpisu rukopisov Dvorskej knižnice.
1760 - vydal súpis rukopisných kódexov Dvorskej knižnice Ad viros sacra et profana eruditione claros de commentariis in manu exaratos codices aug. bibliothecae Vindobonensis propediem prelum subituris epistola.
1761/62 - vydal zbierku dokumentov z viedenských archívov Analecta monumentorum omnis aevi Vindobonensia v dvoch zväzkoch, v ktorých publikoval neznáme dokumenty, kroniky a archívny materiál. Toto dielo mu získalo meno medzi vzdelancami na celom svete.
1762 - vydal dielo humanistického autora Gašpara Urisini-Velliho De bello Pannonico libri decem /Desať kníh o panónskej vojne/.
Ako svoje prvé historicko-právne dielo vydal Historiae diplomaticae juris patronatus apostollicorum Hungariae regum libri tres /Tri knihy o dejinách patronátneho práva uhorských kráľov/.
Zložil básne Charitas eidyllion seu gratiae Francisco et Maria Theresiae augustus.
1763 - prihováral sa za vytvorenie Učenej spoločnosti vo Viedni. Vypracoval aj plán na založenie Uhorskej akadémie vied. /Propositum, quod a. 1763 cum eruditis communicat in quo eos ad jucundam societaem litterariam invitat quae in historia Hungariae naturali oeconomica et civili illustranda occuparetur/.
Vydal spis Mikuláša Oláha: Hungaria et Attilla, seu de originibus gentis Hungariae /Uhorsko a Attila, alebo o pôvode maďarského národa/.
1764 - uverejnil spis De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apostolicorum regum Ungariae libellus singularis. Týmto spisom pobúril rakúsku a uhorskú šľachtu a duchovenstvo tým, že ostro odsúdil nespravodlivý feudálny systém, v ktorom ťarchu daní, poplatkov a robôt niesol bezbranný ľud. Navrhol, aby sa zrušili privilégiá a aby všetky vrstvy obyvateľstva platili dane.
1766 - prednášal diplomatiku, dejiny a štátne právo archivárom a knihovníkom.
Vydal prvý zväzok prepracovaného Lambeckovho súpisu pod titulom Petri Lambecii hamburgensis Commentariorum de aug. Bibliotheca caesarea vindobonensi liber primus...Editio altera opera et studio Adami Francisci Kollarii Fol. s bohatými poznámkami, ktoré hĺbkou a rozsahom ďaleko prevyšujú Lambeckove rozbory.
1767 - preložil do slovenčiny tereziánsky urbár.
1769 - dokončil dejiny karpatoruských Rusínov a ich cirkevného života De ortu, progressu et incolatu nationis Ruthenicae in Hungaria /O pôvode, rozšírení a usídlení rusínskej národnosti v Uhorsku/. Práca zostala v rukopise.
Vyšiel druhý zväzok Lambeckových komentárov a postupne ďalších 6 zväzkov do roku 1782. Posledný deviaty zväzok vyšiel až v roku 1790 po Kollárovej smrti.
24. 7. 1772 - Kollár poverený riadením C. k. Dvorskej knižnice po smrti prefekta Gerarda van Swietena /18. 6. 1772/.
Vypracoval požiadavky Iurum Hungariae in Russiam... /Oprávnenie Uhorska v Rusku.../
Zložil báseň na oslavu ruskej panovníčky Kataríny Na rieku Volgu.
6. 2. 1773 - na Kollárov návrh odstúpili duplikáty kníh Dvorskej knižnice Univerzitnej knižnici v Prahe.
1773 - vypracoval knižničný poriadok pre Knižnicu akademického kolégia vo Viedni.
18. 12. 1773 - dostal za úlohu preskúmať fondy knižníc zrušenej jezuitskej rehole v celej monarchii.
7. 1. 1774 - vymenovaný za riaditeľa C. k. Dvorskej knižnice vo Viedni, za člena Dvorskej študijnej komisie, za riaditeľa gymnázií v celej ríši a dvorského radcu.
1774 - vypracoval katalogizačné pravidlá pre Knižnicu bývalého jezuitského kolégia v Olomouci. Osobne riadil dve gymnáziá vo Viedni. Cisárovná Mária Terézia schválila Kollárov návrh učebnej osnovy nižších latinských škôl. Zostavil a vydal gramatiku latinčiny Anfangsgrunde der lateinschen Sprache /1780 preložená do češtiny ako Uvedení v latinské řeči/.
1774/75 - zostavil tri učebnice latinčiny.
1774/77 - spolupracoval ako člen Dvorskej študijnej komisie na školských reformách, ktoré vyšli r. 1777 ako školský poriadok pod názvom Ratio educationis.
1775 - povýšený do šľachtického stavu s titulom de Keresztén. Dostal majetok Keresztén.
1775 - vydal spis Instructio privata /Vlastný návrh/ zameraný na organizáciu školstva. Žiadal v ňom zavedenie materinskej reči v školách, úpravu technického vzdelávania a priblíženie školy k reálnemu životu. Súčasne navrhol úpravu vysokoškolského štúdia na Trnavskej univerzite. Vydal učebnice Etymologicum linguae latinae a Tirocinium analyticum.
Vypracoval návrh na úpravu štúdia stredoškolských profesorov Instructo privata pro Humaniorum literarum professoribus publicis in Regnis et Provinciss Austiacae.
1777 - vyšla organizácia školstva Ratio educationis totiusque rei literariae per Regnum Hungariae et provincias etiam adnexas /pedagogickú časť vypracoval tajne Kollár/.
25. 11. 1777 - za prefekta Dvorskej knižnice bol vymenovaný Gottfried Freiherr van Swieten. Kollár mu odovzdal riadenie knižnice.
11. 5. 1778 - Kollár zostavil zoznam vykonávaných prác a jednotlivých pracovníkov Dvorskej knižnice.
1778 - vydal prepracovanú a doplnenú čítanku francúzskeho autora P. Chomprého Selecta latini sermonis exemplaria /Vybrané príklady latinskej reči/.
Zásluhou Kollára ustanovená Akadémia orientálnych jazykov vo Viedni. Akadémia orientálnych jazykov vydala Kollárovu perzskú antológiu Anthologica persica seu selecta e diversis persicis auctoribus fabularum... s latinským prekladom.
1782 - na privítanie pápeža vo Viedni zložil báseň In jucundissimum Vindobonam adventum Pii pp. VI. carmen.
1783 - začal písať, ale nedokončil spis Historiae jurisque publici regni Ungariae anivenitates /Pôvabnosť dejín verejného práva uhorského kráľovstva/. Tretí zväzok ostal rozpracovaný.
10. 7. 1783 - Adam František Kollár zomrel vo Viedni, na 2 poschodí v byte na Am Stockameisenplatz č. 1090 /po 35 ročnej činnosti v Dvorskej činnosti/. Túto správu uverejnil Wiener Zeitung dňa 16. 7. 1783.
1783 - po Kollárovej smrti vyhotovili a vydali Catalogus praestentissimorum librorum nec rarissimorum manuscriptorum bibliothecae Kollarianae /Katalóg najvynikajúcejších kníh, ako aj najvzácnejších rukopisov Kollárovej knižnice/.
29. 9. 1783 - sa konala dražba Kollárovej knižnice.
1790 - vyšiel prvý zväzok Kollárových doplnkov ku Lambeckovým komentárom A. F. Kollarii ad Petri Lambecii comentarium de aug. Bibliotheca caes. Vindob. Libros VIII. Supplementorum liber primus. Obsahuje súpis 138 kódexov. Druhý zväzok ostal v rukopise.
Väčšina Kollárových historických prác ostala v rukopisoch /50 fóliových zväzkov/. Väčšina Kollárových prác nie je preložená do slovenského jazyka.
nedeľa 1. augusta 2010
Adam František Kollár - pedagóg a školský reformátor - hyperlink
Pedagogická činnosť je veľmi významnou súčasťou tvorby Adama Františka Kollára, pretože sa ako riaditeľ všetkých gymnázií v Uhorsku výraznou mierou podieľal na inovácii školského systému. Vydával učebnice latinského jazyka a návrhy na úpravu uhorského školstva.
Adam František Kollár sa považuje za hlavného tvorcu jednej z najdôležitejších reforiem školskej sústavy v Uhorsku – Ratio educationis publicae totiusque rei litterariae per regnum Hungariae et provincias eidem adnexas (Sústava verejnej výchovy a všetkého školstva v uhorskom kráľovstve a k nemu pripojených provinciách). Vznikla v roku 1777 a bola revidovaná v roku 1806.
Školským poriadkom Ratio educationis bola po prvýkrát účinne zasiahnutá problematika pomerov na základných, stredných a vysokých školách. Jeho cieľmi sa stali výchova občanov pre praktické potreby života a ustanovenie funkcie hlavných kráľovských riaditeľov pre školy.
Školská reforma Ratio educationis pozostáva z troch častí. Prvá časť je analýzou organizácie, spravovania a finančného zabezpečovania škôl. Druhá časť obsahuje návrh na zmenu vyučovacieho procesu, vymedzuje učivo a oboznamuje s metódami jeho podávania. Tretia časť hovorí o starostlivosti o školskú disciplínu a objasňuje zásady školského poriadku. Ponúka odseky aj o vzdelávaní žiakov a metodike vyučovania.
Za zostaviteľov reformy sa pokladajú Jozef Urményi, Pál Makó a Daniel Tereszyánsky/ Trstiansky/ Tersťanský. Je predpokladom, že skrývali autorstvo Adama Františka Kollára, pretože Kollár ako zástanca ľudu svojimi politickými spismi znepokojil uhorskú šľachtu.
Literárni vedci sa rozchádzajú v názore na Kollárovo autorstvo v reforme Ratio educationis. Maďarský historik Ľudovít Czóka sa ho pokúsil potvrdiť v knihe Mária Terézia iskolareformja és Kollár Adam – (Školská reforma Márie Terézie a Adam Kollár). Monografia Ľudovíta Czóku nie je dodnes preložená do slovenského jazyka.
Ján Tibenský vo svojom diele Slovenský Sokrates vyvracia Czókovu hypotézu o Kollárovom autorstve a tvrdí, že Ľudovít Czóka dobre vedel, že neexistujú žiadne archívne materiály, osobná korešpondencia, koncepty, ani výpisky, ktoré by dokladali priamu účasť Adama Františka Kollára na uhorskej školskej reforme Ratio educationis. S uvedeným tvrdením môžeme polemizovať, pretože Jozef Mátej a Michal Eliáš vo svojich dielach uvádzajú, že Ľudovít Czóka odhalil skutočnosť Kollárovho autorstva prostredníctvom pátrania v tajnom štátnom archíve vo Viedni. V tomto archíve sa mal zachovať originál Ratio educationis, z ktorého po dôkladnom porovnaní Ľudovít Czóka usúdil, že návrhy na reformu školstva u Adama Františka Kollára a návrhy v Ratio educationis sú takmer totožné. Czóka podľa Jozefa Máteja a Michala Eliáša predpokladal autorstvo Adama Františka Kollára v celej druhej a tretej časti Ratio educationis, ktoré sa týkali otázok zriaďovania nižšieho a vyššieho gymnázia, kráľovských akadémií a univerzity a školskej disciplíny. Ján Tibenský naopak popiera priame autorstvo Adama Františka Kollára v uvedenej reforme.
Milan Hamada uzatvára tento vedecký problém nasledovne: „Aj keď sa Kollárovo autorstvo v uhorskej školskej reforme nepodarí nikdy dokázať, závislosť zostaviteľov Ratia educationis od Kollárových návrhov je nepopierateľná.“
Učebnice, ktoré zostavil Adam František Kollár vysvetľujú novú metódu vyučovania latinského jazyka. Gramatiku latinčiny vydal pod názvom Aufangsgründe der lateinischen Sprache für die österreichischen Staaten auf allerhöchsten Befehl verfasst (Základy latinského jazyka pre rakúske školy, zložené na najvyšší príkaz). Gramatiku tvorí dialóg dvoch žiakov – Učenovca a Záhalovca. Učenovec sa zasadzuje za používanie latinského jazyka v uhorskom školstve. Záhalovec mu oponuje a presadzuje vyučovanie v materinskom jazyku.
Ďalšie učebnice – Etymologicum linguae latinae – (Etymologické pravidlá latinského jazyka) a Tirocinium analyticum – (Príručka pre začiatočníkov) sa zaoberajú prehlbovaním vzdelávania žiakov v latinskom jazyku.
Adam František Kollár sa ako člen Dvorskej študijnej komisie a hlavný riaditeľ gymnázií snažil zabezpečiť plynulú výučbu na všetkých školách v ríši, preto sformuloval tri pedagogické návrhy, ktoré vyšli v roku 1775 – Gutachten űber die Einrichtung der Tyrnauer Academie und die Universal figuring der academien (O úprave vysokoškolského štúdia na Trnavskej univerzite), Entwurf (O organizácii školstva) a Extractum de fasciculo Kollari system (Kollárov systém výučby). Tieto elaboráty sú známe len z Kollárovej korešpondencie, pokúsil sa prostredníctvom nich o preškolenie profesorov pomocou svojej novej didaktickej metódy na výučbu cudzích jazykov.
Uvedenej problematike sa Adam František Kollár venoval aj v diele Instructio privata pro Humanorium literarum professoribus publicis in Regnis et Provincis Austiacis (Súkromný návod pre profesorov humanitného štúdia). Myšlienkové podnety pre vznik Súkromného návodu pre profesorov humanitného štúdia čerpal hlavne z filozofických konceptov západoeurópskeho empirizmu a racionalizmu.
V úvode diela Kollár charakterizuje pojem humanistického vzdelania. Udáva pedagogicko-organizačné pokyny týkajúce sa školského vyučovania. Prvý oddiel Súkromného návodu pre profesorov humanitného štúdia sa zaoberá vlastnosťami dobre učiacich profesorov, medzi ktorými by nemala chýbať zbožnosť a kresťanská šľachetnosť, láska k žiakom, zmysel pre česť, mravnosť a odbornosť. Druhý oddiel pojednáva o otázke školy a školského poriadku a didaktických pomôckach na vyučovaní. V treťom oddiele Súkromného návodu vysvetľuje nový spôsob vyučovania cudzích jazykov, ktorý by bral do úvahy nielen vizuálnu, ale i auditívnu a psychomotorickú oblasť vyučovacieho procesu. V diele plánoval vychovávať žiakov k láske k materinskému jazyku, ktorý považoval za základný predmet školského vyučovania. Osobitnú pozornosť venoval aj výchove k vzájomnej znášanlivosti žiakov bez ohľadu na ich sociálnu, nacionálnu a konfesionálnu príslušnosť.
Koľko jazykov ovládal Adam František Kollár?
Adam František Kollár mal fenomenálne jazykové schopnosti. Okrem materinského jazyka, slovenčiny, ovládal všetky slovanské jazyky. V svojej knižnici zhromažďoval najmä knihy z českého, chorvátskeho, srbského a slovinského jazyka, nechýbali v nej učebnice poľského a ruského jazyka. Zaoberal sa aj ukrajinským a rusínskym jazykom. Zo štúdia si dobre osvojil nemecký a maďarský jazyk.
Na Viedenskej univerzite prednášal kapitoly z dejín gréckeho jazyka, viaceré svoje diela napísal v latinskom jazyku. Neboli mu cudzie ani jazyky ako sú rumunčina, francúzština, holandčina, taliančina či dokonca angličtina. Bol tiež dôkladným znalcom orientálnych jazykov najmä hebrejského, tureckého, čínskeho, perzského a arabského jazyka.
Orientalistická činnosť Adama Františka Kollára je takmer neznáma. O jej stručnú charakteristiku sa ako jediný pokúsil Vojtech Kopčan na vedeckej konferencii o Adamovi Františkovi Kollárovi, z ktorej vyšla štúdia Adam František Kollár ako orientalista. Kopčan sa vo svojom príspevku domnieva, že Kollárovo štúdium orientálnych jazykov bolo spojené so značnými výdavkami jezuitského rádu. Jezuitský rád chcel Adama Františka Kollára poslať ako misionára na Balkán. Po vystúpení z jezuitskej rehole sa stal v jej očiach zradcom. Kopčan pojednáva aj o zámere Adama Františka Kollára založiť Cisársko-kráľovskú akadémiu orientálnych jazykov so sídlom vo Viedni, na ktorej neskôr Kollár prednášal gréčtinu a a orientálne jazyky.
Medzi prvé orientalistické práce Adama Františka Kollára patrí preklad osmanského historiografa Saadeniniho / Sacadedinna Mehmeda ben Hasažana, ktorý je autorom kroniky Tadž´űt – tevarih – (Koruna dejín). Táto kronika opisuje dejiny osmanskej dynastie. Kollár v preloženej kronike uverejnil paralelne osmanský a latinský text. Vyšla pod názvom: Sacadeddini scriptos turcici Annales Turcici Taschet-Tevarch sive corona annalium dicta ab initio gentis Ottomanicae usque ad Muradem primum pertingens (Turecké anály Taschet-Tevarih).
Adam František Kollár pre potreby Cisárskej kráľovskej akadémie orientálnych jazykov prekladal hlavne turecké a perzské jazykovedné diela. O vlastné poznatky doplnil aj spis Základy tureckého jazyka, ktoré zostavil François Mesgnien – Meninski. Kollár vydal túto gramatiku pod titulom Francisci à Mesgnien Meninski Institutiones linguae Turcicae cum rudimentis paralellis linguarium Arabicae et Persicae – (Prepracované základy tureckého jazyka).
Michal Eliáš a František Tichý uvádzajú, že gramatiku Prepracované základy tureckého jazyka Kollár doplnil natoľko, že celý jej druhý zväzok je vlastne jeho prácou. Vojtech Kopčan im oponuje a tvrdí, že je to omyl. Druhý zväzok Prepracovaných základov tureckého jazyka obsahuje podľa Kopčana tri časti: osmansko-tureckú syntax, základy arabskej a perzskej poetiky a chrestomatiu. Kollár podľa neho preložil len časť o chrestomatii, t. j. výbere z diela viacerých autorov na študijné účely.
Adam František Kollár sa zaujímal aj o diplomatické vzťahy medzi rôznymi krajinami, dokonca uverejnil osmanský text a latinský preklad dvoch mierových zmlúv: Mierová zmluva uzavretá medzi Osmanskou ríšou a Viedňou vo Vasvári 10. augusta 1944 a Mierová zmluva uzavretá medzi Veľkou Portou a Benátkami po páde Kandie 6. septembra 1669. Kollára môžeme na základe týchto edícií považovať za jedného z priekopníkov diplomatiky a paleografie v Európe.
Okrem orientalistických prác sa Kollár zaoberal aj obranou svojej materinskej reči. V preklade historického spisu Uhorsko a Atilla prejavil svoje vyhranené slovenské národné povedomie. Povzbudzoval slovenský ľud, aby sa nehanbil za svoj pôvod. V diele prirovnal slovenskú reč k čistej vode. Mnohí ľudia žijúci v jeho dobe kritizovali slovenský jazyk tak ako čistú vodu, pretože to bola pre nich jednoduchá reč dedinského ľudu. Kollár im odkázal, že čistou vodou opovrhujú len márnotratníci a opilci. Hoci ako spisovateľ používal prevažne latinský jazyk, bol zapálený za používanie slovenského jazyka vo vyučovacom procese a verejnom styku.
Na Viedenskej univerzite prednášal kapitoly z dejín gréckeho jazyka, viaceré svoje diela napísal v latinskom jazyku. Neboli mu cudzie ani jazyky ako sú rumunčina, francúzština, holandčina, taliančina či dokonca angličtina. Bol tiež dôkladným znalcom orientálnych jazykov najmä hebrejského, tureckého, čínskeho, perzského a arabského jazyka.
Orientalistická činnosť Adama Františka Kollára je takmer neznáma. O jej stručnú charakteristiku sa ako jediný pokúsil Vojtech Kopčan na vedeckej konferencii o Adamovi Františkovi Kollárovi, z ktorej vyšla štúdia Adam František Kollár ako orientalista. Kopčan sa vo svojom príspevku domnieva, že Kollárovo štúdium orientálnych jazykov bolo spojené so značnými výdavkami jezuitského rádu. Jezuitský rád chcel Adama Františka Kollára poslať ako misionára na Balkán. Po vystúpení z jezuitskej rehole sa stal v jej očiach zradcom. Kopčan pojednáva aj o zámere Adama Františka Kollára založiť Cisársko-kráľovskú akadémiu orientálnych jazykov so sídlom vo Viedni, na ktorej neskôr Kollár prednášal gréčtinu a a orientálne jazyky.
Medzi prvé orientalistické práce Adama Františka Kollára patrí preklad osmanského historiografa Saadeniniho / Sacadedinna Mehmeda ben Hasažana, ktorý je autorom kroniky Tadž´űt – tevarih – (Koruna dejín). Táto kronika opisuje dejiny osmanskej dynastie. Kollár v preloženej kronike uverejnil paralelne osmanský a latinský text. Vyšla pod názvom: Sacadeddini scriptos turcici Annales Turcici Taschet-Tevarch sive corona annalium dicta ab initio gentis Ottomanicae usque ad Muradem primum pertingens (Turecké anály Taschet-Tevarih).
Adam František Kollár pre potreby Cisárskej kráľovskej akadémie orientálnych jazykov prekladal hlavne turecké a perzské jazykovedné diela. O vlastné poznatky doplnil aj spis Základy tureckého jazyka, ktoré zostavil François Mesgnien – Meninski. Kollár vydal túto gramatiku pod titulom Francisci à Mesgnien Meninski Institutiones linguae Turcicae cum rudimentis paralellis linguarium Arabicae et Persicae – (Prepracované základy tureckého jazyka).
Michal Eliáš a František Tichý uvádzajú, že gramatiku Prepracované základy tureckého jazyka Kollár doplnil natoľko, že celý jej druhý zväzok je vlastne jeho prácou. Vojtech Kopčan im oponuje a tvrdí, že je to omyl. Druhý zväzok Prepracovaných základov tureckého jazyka obsahuje podľa Kopčana tri časti: osmansko-tureckú syntax, základy arabskej a perzskej poetiky a chrestomatiu. Kollár podľa neho preložil len časť o chrestomatii, t. j. výbere z diela viacerých autorov na študijné účely.
Adam František Kollár sa zaujímal aj o diplomatické vzťahy medzi rôznymi krajinami, dokonca uverejnil osmanský text a latinský preklad dvoch mierových zmlúv: Mierová zmluva uzavretá medzi Osmanskou ríšou a Viedňou vo Vasvári 10. augusta 1944 a Mierová zmluva uzavretá medzi Veľkou Portou a Benátkami po páde Kandie 6. septembra 1669. Kollára môžeme na základe týchto edícií považovať za jedného z priekopníkov diplomatiky a paleografie v Európe.
Okrem orientalistických prác sa Kollár zaoberal aj obranou svojej materinskej reči. V preklade historického spisu Uhorsko a Atilla prejavil svoje vyhranené slovenské národné povedomie. Povzbudzoval slovenský ľud, aby sa nehanbil za svoj pôvod. V diele prirovnal slovenskú reč k čistej vode. Mnohí ľudia žijúci v jeho dobe kritizovali slovenský jazyk tak ako čistú vodu, pretože to bola pre nich jednoduchá reč dedinského ľudu. Kollár im odkázal, že čistou vodou opovrhujú len márnotratníci a opilci. Hoci ako spisovateľ používal prevažne latinský jazyk, bol zapálený za používanie slovenského jazyka vo vyučovacom procese a verejnom styku.
sobota 31. júla 2010
Veršíky o Adamovi Františkovi Kollárovi z archívu SNK v latinčine
Notamenta e M. S. antiquis de diaeta anni 1764 Posonii congregata
Diaeta indicta fuit pro 17 a Junii.
22 a Junii fuit in Collegiata Veni Sancte.
3 a Julii fuit intrada reginae circa horam 7 vespertinam.
Dum esset ingressus reginae, coepit pluere. Carmen in hunc ingresum:
Dum Rex ingreditur, Coelum se solvit in imbres,
Praeludens Lachrymis Hungara Terra tuis.
4 a Julii fuit Veni Sancte in acre, et postulate sunt extradata statibus et ordinibus.
8 a Julii Sua Majestas devotionem peregit in Collegiata.
9 a, 10, 11 a sessiones potissimum respectu Kollár Libri.
Pasquilli de Kollár:
Impius in Patriam Kollár proscribitur, ut ne sit Kollár Koller, Littera sola facit.
Alter:
Kollár cum Koller lurcones unus et alter. Hic fructus quando surgit de stercora pauper.
15 a Regina cum imperatore, et rege Romanorum Josepho, ac duobus archi-Ducissis in nostra ecclesia /t. j. u františkánov/ cum solemni comitatu magnatum, et totius gynecaei, ac etiam turma praetoriana Hungarica devotionem peregrit. Sacrum in praesentia decantavit exc. eppus Nittriensis. Duo ex nostris ad lateralem aram, in sancturio erectam, prope ad suas Majestates legerunt Sacrum successive cum Cantato. Nostris tam in introitu, tam exitu easdem Majstates incipiendo a foribus ecclesiae, excipientibus et patre provinciali in pluviali cum aspersio.
23 a Abiverunt Majestates, regina Viennam, imperator Holicsium rex Roamanorum ad fodinas lustrandes. Interea deputati ex statibus, et ordinibus gravamina regni concentrarunt.
31 a Julii rex Romanorum redux e montanis per Posonium, una die, venit Schemnitzio ad Schonbrunn.
Viennesis pasquillus in regnicolares per ipsum, ut dicitur Kollár compositus:
Non Rex proscripsit, neque lex proscribere Kollár Nec Koller poterit, Grex rationis inops. Cur nequeat, quaeris, qui non regit ipse regendus, quod Grex non regnet, Littera sola facit. Impie Grex poema Talionis diquie, quid infers Regis sacrilegas, in Jura Sacra manus?
18 a Augusti: reversa est Sua Majestas cum tota sula Posonium
20 a Celebrata fuit solemintas ordinia novi S. Stephani. Pontificabat ex. eppus Jaurinsis. Latinam eruditam dictionem habuit ex. eppus M. Varadiensis Adamus Patatich. Solemnitati intererat SSma Sua Majestas cum tota aula, et ingenti procerum et statuum multitudine. Insignity autem ordine isto omnes in suis vestibus intererant concioni latinae, et sacro cantato in ecclesia collegiata, so demum ipsi etiam prandio in arce publicae habito. Eadem die ad noctem fuit ibidem publicum et liberum Baal, cui Centeni aliquot intererant. Saltavit etiam cum rege Romanorum ipsa regina, dein archiduces et archiducissae, ac demum procerca, et ex statibus etiam nonulli.
26 a Augusti: descenderunt Suae Majestates per Danubium Vacium. Rediverunt a 2 a Septembris, et altera die abiverunt Holiscium.
11 a Septembris iterum rediverunt, advenit etiam totum ministerium Vienna.
14 a Septembris: tum gravamina, tum responsionem ad utrumque postulatum sigillaverunt in sessione, et pro iis Suae Majestati praestandis deputati sunt palatinus, et archi-Eppus.
20 a Septembris: Respondit Sua Majestas regno, ultronee insistendo suis postulatis allegando ultronea motiva, gravimina vero complananda adpromisit, in quantum circumstatantiae admissurae sunt.
28 a Septembris: abivit regina cum toto ministerio Viennam.
Diaeta indicta fuit pro 17 a Junii.
22 a Junii fuit in Collegiata Veni Sancte.
3 a Julii fuit intrada reginae circa horam 7 vespertinam.
Dum esset ingressus reginae, coepit pluere. Carmen in hunc ingresum:
Dum Rex ingreditur, Coelum se solvit in imbres,
Praeludens Lachrymis Hungara Terra tuis.
4 a Julii fuit Veni Sancte in acre, et postulate sunt extradata statibus et ordinibus.
8 a Julii Sua Majestas devotionem peregit in Collegiata.
9 a, 10, 11 a sessiones potissimum respectu Kollár Libri.
Pasquilli de Kollár:
Impius in Patriam Kollár proscribitur, ut ne sit Kollár Koller, Littera sola facit.
Alter:
Kollár cum Koller lurcones unus et alter. Hic fructus quando surgit de stercora pauper.
15 a Regina cum imperatore, et rege Romanorum Josepho, ac duobus archi-Ducissis in nostra ecclesia /t. j. u františkánov/ cum solemni comitatu magnatum, et totius gynecaei, ac etiam turma praetoriana Hungarica devotionem peregrit. Sacrum in praesentia decantavit exc. eppus Nittriensis. Duo ex nostris ad lateralem aram, in sancturio erectam, prope ad suas Majestates legerunt Sacrum successive cum Cantato. Nostris tam in introitu, tam exitu easdem Majstates incipiendo a foribus ecclesiae, excipientibus et patre provinciali in pluviali cum aspersio.
23 a Abiverunt Majestates, regina Viennam, imperator Holicsium rex Roamanorum ad fodinas lustrandes. Interea deputati ex statibus, et ordinibus gravamina regni concentrarunt.
31 a Julii rex Romanorum redux e montanis per Posonium, una die, venit Schemnitzio ad Schonbrunn.
Viennesis pasquillus in regnicolares per ipsum, ut dicitur Kollár compositus:
Non Rex proscripsit, neque lex proscribere Kollár Nec Koller poterit, Grex rationis inops. Cur nequeat, quaeris, qui non regit ipse regendus, quod Grex non regnet, Littera sola facit. Impie Grex poema Talionis diquie, quid infers Regis sacrilegas, in Jura Sacra manus?
18 a Augusti: reversa est Sua Majestas cum tota sula Posonium
20 a Celebrata fuit solemintas ordinia novi S. Stephani. Pontificabat ex. eppus Jaurinsis. Latinam eruditam dictionem habuit ex. eppus M. Varadiensis Adamus Patatich. Solemnitati intererat SSma Sua Majestas cum tota aula, et ingenti procerum et statuum multitudine. Insignity autem ordine isto omnes in suis vestibus intererant concioni latinae, et sacro cantato in ecclesia collegiata, so demum ipsi etiam prandio in arce publicae habito. Eadem die ad noctem fuit ibidem publicum et liberum Baal, cui Centeni aliquot intererant. Saltavit etiam cum rege Romanorum ipsa regina, dein archiduces et archiducissae, ac demum procerca, et ex statibus etiam nonulli.
26 a Augusti: descenderunt Suae Majestates per Danubium Vacium. Rediverunt a 2 a Septembris, et altera die abiverunt Holiscium.
11 a Septembris iterum rediverunt, advenit etiam totum ministerium Vienna.
14 a Septembris: tum gravamina, tum responsionem ad utrumque postulatum sigillaverunt in sessione, et pro iis Suae Majestati praestandis deputati sunt palatinus, et archi-Eppus.
20 a Septembris: Respondit Sua Majestas regno, ultronee insistendo suis postulatis allegando ultronea motiva, gravimina vero complananda adpromisit, in quantum circumstatantiae admissurae sunt.
28 a Septembris: abivit regina cum toto ministerio Viennam.
pondelok 26. júla 2010
Adam František Kollár - kto nezabudol
Základná škola v Terchovej je pomenovaná podľa svojho rodáka - terchova.edupage.sk
Podľa riaditeľky školy Renáty Opalkovej sa rozhodli pre významného rodáka, ktorého meno sa spája so školstvom a vzdelanosťou. „Kollár bol osvietenským vzdelancom, ktorý sa podieľal na reforme školstva. Narodil sa tu v Terchovej, a hoci ho nepozná až toľko ľudí ako Jánošíka, jeho význam pre naše dejiny je minimálne rovnaký. Šíril vzdelanosť a tento jeho odkaz je úlohou aj našej školy," povedala Opalková.
Čítajte viac: http://zilina.sme.sk/c/5460978/skola-v-terchovej-nesie-nazov-po-knihovnikovi-marie-terezie.html#ixzz0umEJyiJK
štvrtok 8. júla 2010
štvrtok 3. júna 2010
streda 2. júna 2010
Kniha O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci na internete
V internetovej verzii Kollárovej knihy De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apostolicom regum Ungariae chýbajú strany 171 a 172 /Abecedný register od písmena L/. Z GoogleSearch mi sľúbili, že to vyriešia :-D
Tu je internetový odkaz na knihu v latinčine:
http://books.google.com/books?id=MxUZAAAAYAAJ&dq=Adami+Francisci+Kollarii&lr=&as_brr=1&hl=sk
Odpoveď z Google Book:
Hello Katarína,
Thank you very much for bringing this issue to our attention. I have forwarded your finding to our team of specialists for further investigation.
I appreciate you taking the time to offer us this feedback and encourage you to continue to let us know how we can improve Google Book Search. Google is always working to optimise our services. Your feedback is vital to the success of this programme.
Sincerely,
Agustina
The Google Book Search Team
Tu je internetový odkaz na knihu v latinčine:
http://books.google.com/books?id=MxUZAAAAYAAJ&dq=Adami+Francisci+Kollarii&lr=&as_brr=1&hl=sk
Odpoveď z Google Book:
Hello Katarína,
Thank you very much for bringing this issue to our attention. I have forwarded your finding to our team of specialists for further investigation.
I appreciate you taking the time to offer us this feedback and encourage you to continue to let us know how we can improve Google Book Search. Google is always working to optimise our services. Your feedback is vital to the success of this programme.
Sincerely,
Agustina
The Google Book Search Team
Legenda ku rozporuplným údajom o štúdiu a úmrtí Adama Františka Kollára
LEGENDA KU PRÍLOHE 1
1. TIBENSKÝ, Ján: Slovenský Sokrates, s. 14-17, 121
2. TICHÝ, František: Adam František Kollár, s. 9
3. ELIÁŠ, Michal: Adam František Kollár, s. 6, 9
4. CZIZMADIA, Ándor: Zápas Adama Františka s Uhorskou šľachtou, s. 218
5. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária – TIBENSKÝ Ján: Priekopníci slovenskej kultúry, s. 58, 69
6. MIŠIANIK, Ján: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 284, 285
7. MAŤOVČÍK, Augustín a kol: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska, s. 171
8. VYVÍJALOVÁ, Mária: Osvietenský program Adama Františka Kollára, s. 55, 96
9. FERKO, Milan: Sto slávnych Slovákov, s. 207
10. VALENTOVIČ, Štefan: Slovenský biografický slovník zväzok 3. , s. 143
11. ECKER, Juraj: Adam František Kollár, s. 182
12. TIBENSKÝ, Ján: Adam František Kollár – život a dielo, s. 4-6
13.ROSENBAUM, Karol a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov, s. 300
1. TIBENSKÝ, Ján: Slovenský Sokrates, s. 14-17, 121
2. TICHÝ, František: Adam František Kollár, s. 9
3. ELIÁŠ, Michal: Adam František Kollár, s. 6, 9
4. CZIZMADIA, Ándor: Zápas Adama Františka s Uhorskou šľachtou, s. 218
5. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, Mária – TIBENSKÝ Ján: Priekopníci slovenskej kultúry, s. 58, 69
6. MIŠIANIK, Ján: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 284, 285
7. MAŤOVČÍK, Augustín a kol: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska, s. 171
8. VYVÍJALOVÁ, Mária: Osvietenský program Adama Františka Kollára, s. 55, 96
9. FERKO, Milan: Sto slávnych Slovákov, s. 207
10. VALENTOVIČ, Štefan: Slovenský biografický slovník zväzok 3. , s. 143
11. ECKER, Juraj: Adam František Kollár, s. 182
12. TIBENSKÝ, Ján: Adam František Kollár – život a dielo, s. 4-6
13.ROSENBAUM, Karol a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov, s. 300
Preložený text knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci
Preložený text knihy Adama Františka Kollára – O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci
Jozef Minárik – Úvod do štúdia staršej slovenskej literatúry, 1976, s. 208, 85-452-76, Univerzita Komenského Bratislava s. 176 – 7.
„Turek náš sused, nebojí sa nášho počtu, ani našich vojenských síl, ale nášho vojenského umenia, o ktoré sa zo všetkého najmenej opierame, hoci na ňom najviac záleží. Veď uhorské pešie pluky a jazdecké oddiely vycvičené vo vojenskom umení, ukázali príklady neuveriteľnej udatnosti vo vojne s Francúzskom a Pruskom. Keď však vydržiavanie stáleho vojska na obranu a slávu krajiny si vyžiadalo väčšie štátne príjmy, jej vznešená milosť, naša pani cisárovná Mária Terézia, bola donútená uvaliť vyššie poplatky na poddaný ľud. Toto potrebné opatrenie potrvá až do toho času, kým všetci mocnejší sa budú vyhýbať znášať nevyhnutné daňové bremená a kým chránení honosným titulom starobylých výsad budú nútiť platiť mnohonásobné dávky nešťastného sedliaka, ktorý nemá skoro nič, okrem ťažkého a opovrhovaného života. A v tomto spočíva skutočná príčina, ako si každý ľahko domyslí, prečo poddaný ľud našej krajiny by chcel kdekoľvek inde na svete radšej žiť, len nie vo svojej vlasti. Veď komuže, pýtam sa, pôsobí radosť žiť alebo na svet privádzať potomstvo v takom štáte, kde verejné ťarchy nie sú rovnako rozdelené a kde si všetky výhody privlastňujú mocnejší, no bremená proti právu, spravodlivosti a najposvätnejším zákonom nášho kráľovstva uvaľujú na nešťastného roľníka a najbiednejší ľud?“
„Nuž konečne, keby niekto aj chcel akokoľvek dôvtipne, múdro a duchaplne odôvodniť tie najrozmanitejšie výsady šľachtického stavu, predsa nikdy nepresvedčí ľudí, obdarených aspoň štipkou zdravého rozumu, že tieto výsady udelili naši panovníci na úkor našich základných zákonov. Základný zákon nášho štátu totiž prikazuje, aby každý šľachtic a veľmož so zbraňou v ruke strážil blaho vlasti. Kráľ svätý Štefan, zakladateľ uhorského štátu a pôvodca všetkých výsad takýmito slovami poúčal svojho syna Imricha: „Štvrtou vlastnosťou panovníka je úprimnosť, udatnosť, starostlivosť, láskavosť a dôvera ku kniežatám, barónom, grófom, vojakom, šľachte. Veď oni sú obrancami ríše, ochrancami slabých, bojovníkmi proti nepriateľom a zveľaďovateľmi mocnárstiev. Oni nech sú, syn môj, tvojimi otcami a bratmi. Z nich preto nikoho neuvrhni do poddanstva a nenazývaj sluhom? Oni nech bojujú pre teba a nech neslúžia. A Ondrej II. tieto výsady potvrdil a rozšíril v tom zmysle, aby i sami užívali svoje výsady a za to nám a našim nástupcom vždy zachovávali vernosť a kráľovskej korune neodopierali povinnú poslušnosť. A tak v zmysle tejto starobylej zvyklosti nášho zákona, na ktorú jasne poukazuje jednak kráľ Štefan, a jednak Ondrej II. všetci tí, ktorí užívajú výsady nimi udelené – ak len chcú riadne zastávať svoju úradnú povinnosť, musia sa starať predovšetkým o veci vojenskej obrany.“
Michal Eliáš – Adam František Kollár, s. 32, 33
„Vojenská pohotovosť nie je natoľko osožná, pýtam sa, prečo? Toto v prítomnej dobe nechcem uveriť, prečo nechceme hľadať počiatky veľmi vážneho zla a postarať sa o nápravu? Či preto, že dúfame, že nevzdelaný neskúsený a včera zapísaný vojak na obranu vlasti vyrovná sa raz zemianskemu stavu. Kiež by to stačilo. Kiež by si doba nikdy nevyžadovala iných obrancov vlasti. Len čo sa začalo jednať o slobode a blahu krajín nie podľa sily, ale umenia, nie podľa počtu vojakov, ale obratnosti zaobchádzania so zbraňou, skutočne nevidím, akú silnú nádej môžeme skladať v drsného, od kľače a pluhu odtrhnutého vojaka. Naiste nijakú, alebo veľmi chatrnú, ak prihliadneme na najnovšie priebehy šľachtickej vojenskej pohotovosti. Veď, keď ide o nášho suseda Turka, neustupuje pred našim počtom, našimi silami, ale dôvtipom, ktorého zo všetkých chceme najmenej užívať a ktorým na ňom predsa najviac záleží. Pešie i husárske jednotky, vojnami s Francúzskom a Pruskom vychované vo vojenskej disciplíne, ukázali príklady neuveriteľnej statočnosti. Avšak tieto pre blaho a hodnosť svojej koruny udržiavali sa nepretržite, kým táto záležitosť nevyčerpala štátnu pokladnicu. Starostlivá milosť našej cisárovnej Márie Terézie bola nútená uložiť takto väčšie dane na nášho poddaného sedliaka. Táto nutnosť potrvá až do toho dňa, kým všetci mocnejší sa budú vyhýbať znášaniu potrebných daňových tiarch a kým, krytí krásnym titulom veľmi starých výsad, nešťastného sedliaka, ktorý okrem tvrdého a opovrhovaného života nič takmer nemá po ruke, budú nútiť platiť mnohonásobné dávky. A toto je, ako každý ľahko pochopí, oná najpravdivejšia príčina, prečo naši poddaní, ktorí radšej kdekoľvek inde na svete ako vo svojej otčine, chcú stráviť svoj život. Pýtam sa, koho teší žiť v tejto krajine alebo plodiť deti, kde verejné ťarchy sa neznášajú rovnako, kde bohatší si privlastňujú všetky zisky krajiny, bremená však proti právu a rovnosti, proti najsvätejším zákonom nášho kráľovstva odkladajú na nešťastného sedliaka a najúbohejší ľud? Veď ktože akýmkoľvek duchom, dôvtipom alebo teóriou chce niekto vysvetliť oné veľmi vážené slobody zemianskeho stavu. Nikdy nikto nepresvedčí ľudí, obdarených aspoň obyčajnou súdnosťou, že tieto slobody udelili naši králi, prekrútiac základné naše zákony. Základný totiž zákon nášho kráľovstva nariaďuje každému zemanovi a boháčovi, vystrojenému zbraňami, postarať sa o blaho vlasti.“
Ján Tibenský – Slovenský Sokrates, s. 38
„Napokon, konštatujú samotné stavy pred mnohými rokmi, ale aj na posledných snemoch sa vyhlasovalo, že osobná šľachtická pohotovosť nie je už natoľko užitočná. Veľké a ušľachtilé duše, hodné tej najradostnejšej večnosti, stavy uhorského kráľovstva, na verejné stavy delegované! Bolo by žiaduce, aby ste nabádaní najkrajším príkladom vašich spoluobčanov mali nepretržite pred očami nie svoj osobný záujem a blahobyt, ale úžitok a blaho svojej vlasti. V celej Európe je dobre známe, že našim Uhrom, kedysi veľmi slávnym v zbrani a vo víťazstvách, nechýbala ani statočnosť, ani zbrane, ani bohatstvo, ale vždy chýbala ochota starať sa o bezpečnosť svojej vlasti voči barbarskému nepriateľovi. Lebo ak sa už raz správne konštatovalo, že osobná šľachtická pohotovosť nie je už natoľko užitočná, prečo to, pýtam sa, v súčasnosti nechceme veriť, prečo nehľadáme korene tohto vážneho zla a nestaráme sa o lieky proti nemu? Či hádam preto, lebo veríme, že roľnícky, neskúsený a len včera do armády zverbovaný vojak pri obrane vlasti nahradí šľachtu? Kiežby to stačilo! Kiežby si časy nikdy nežiadali iných obrancov! Potom však treba bojovať o slobodu a blaho krajín nie hrubou silou, ale vojenským umením, nie počtom vojakov, ale treba začať v ich výcviku so zbraňami. Lebo skutočne nevidím, akú nádej môžeme skladať v drsného vojaka, len nedávno odtrhnutého od kľače a pluhu. Naozaj nijakú alebo veľmi malú, ako o tom svedčia výsledky posledných insurekcií. Ak ide o nášho tureckého suseda, neobáva sa nášho počtu ani síl, ale dôvtipu. Na jeho pestovaní nemáme záujem, hoci práve na ňom najväčšmi záleží. Vo francúzskych a pruských vojnách uhorské pešie a jazdecké jednotky, vycvičené vo vojenskej disciplíne, preukázali príklady neuveriteľnej statočnosti, ale pre blaho a dôstojnosť svojej koruny sa udržiavali nepretržite, kým to nevyčerpalo štátnu pokladňu. Preto predvídavá láskavosť našej pani cisárovnej bola nútená uložiť väčšie dane na nášho poddaného roľníka. Táto povinnosť bude trvať až do dňa, kým všetci bohatí budú sa brániť povinnosti znášať verejné ťarchy a kým podľa starých výsad nešťastný poddaný roľník, ktorý okrem tvrdého a nehodného života takmer nič vlastného nemá, tieto zvýšené dane bude znášať. A to je, ako každý ľahko pochopí, pravá príčina, že poddaný nášho štátu chcú radšej žiť kdekoľvek na svete, ako tráviť život vo svojej vlasti. Koho totiž, pýtam sa, teší žiť alebo plodiť deti v takej krajine, kde verejné ťarchy sa neznášajú rovnako, kde bohatí si prisvojujú všetky výhody v štáte, ťarchy však odmietajú, čo je proti právu a princípu rovnosti, a proti svätým zákonom nášho kráľovstva na nešťastného poddaného roľníka a ubiedený ľud všetko váľajú? Veď akýmikoľvek dôvodmi by niekto chcel zdôvodňovať tieto mimoriadne široké výsady šľachty, nikdy nikoho so zdravým rozumom nepresvedčí, že by naši králi tieto základné slobody, kodifikované ako zákony, boli sankciovali ako nejaký podvod. Základný zákon nášho kráľovstva zaväzuje totiž každého šľachtica a magnáta so zbraňou zabezpečovať ochranu blaha vlasti.“
Jozef Minárik – Úvod do štúdia staršej slovenskej literatúry, 1976, s. 208, 85-452-76, Univerzita Komenského Bratislava s. 176 – 7.
„Turek náš sused, nebojí sa nášho počtu, ani našich vojenských síl, ale nášho vojenského umenia, o ktoré sa zo všetkého najmenej opierame, hoci na ňom najviac záleží. Veď uhorské pešie pluky a jazdecké oddiely vycvičené vo vojenskom umení, ukázali príklady neuveriteľnej udatnosti vo vojne s Francúzskom a Pruskom. Keď však vydržiavanie stáleho vojska na obranu a slávu krajiny si vyžiadalo väčšie štátne príjmy, jej vznešená milosť, naša pani cisárovná Mária Terézia, bola donútená uvaliť vyššie poplatky na poddaný ľud. Toto potrebné opatrenie potrvá až do toho času, kým všetci mocnejší sa budú vyhýbať znášať nevyhnutné daňové bremená a kým chránení honosným titulom starobylých výsad budú nútiť platiť mnohonásobné dávky nešťastného sedliaka, ktorý nemá skoro nič, okrem ťažkého a opovrhovaného života. A v tomto spočíva skutočná príčina, ako si každý ľahko domyslí, prečo poddaný ľud našej krajiny by chcel kdekoľvek inde na svete radšej žiť, len nie vo svojej vlasti. Veď komuže, pýtam sa, pôsobí radosť žiť alebo na svet privádzať potomstvo v takom štáte, kde verejné ťarchy nie sú rovnako rozdelené a kde si všetky výhody privlastňujú mocnejší, no bremená proti právu, spravodlivosti a najposvätnejším zákonom nášho kráľovstva uvaľujú na nešťastného roľníka a najbiednejší ľud?“
„Nuž konečne, keby niekto aj chcel akokoľvek dôvtipne, múdro a duchaplne odôvodniť tie najrozmanitejšie výsady šľachtického stavu, predsa nikdy nepresvedčí ľudí, obdarených aspoň štipkou zdravého rozumu, že tieto výsady udelili naši panovníci na úkor našich základných zákonov. Základný zákon nášho štátu totiž prikazuje, aby každý šľachtic a veľmož so zbraňou v ruke strážil blaho vlasti. Kráľ svätý Štefan, zakladateľ uhorského štátu a pôvodca všetkých výsad takýmito slovami poúčal svojho syna Imricha: „Štvrtou vlastnosťou panovníka je úprimnosť, udatnosť, starostlivosť, láskavosť a dôvera ku kniežatám, barónom, grófom, vojakom, šľachte. Veď oni sú obrancami ríše, ochrancami slabých, bojovníkmi proti nepriateľom a zveľaďovateľmi mocnárstiev. Oni nech sú, syn môj, tvojimi otcami a bratmi. Z nich preto nikoho neuvrhni do poddanstva a nenazývaj sluhom? Oni nech bojujú pre teba a nech neslúžia. A Ondrej II. tieto výsady potvrdil a rozšíril v tom zmysle, aby i sami užívali svoje výsady a za to nám a našim nástupcom vždy zachovávali vernosť a kráľovskej korune neodopierali povinnú poslušnosť. A tak v zmysle tejto starobylej zvyklosti nášho zákona, na ktorú jasne poukazuje jednak kráľ Štefan, a jednak Ondrej II. všetci tí, ktorí užívajú výsady nimi udelené – ak len chcú riadne zastávať svoju úradnú povinnosť, musia sa starať predovšetkým o veci vojenskej obrany.“
Michal Eliáš – Adam František Kollár, s. 32, 33
„Vojenská pohotovosť nie je natoľko osožná, pýtam sa, prečo? Toto v prítomnej dobe nechcem uveriť, prečo nechceme hľadať počiatky veľmi vážneho zla a postarať sa o nápravu? Či preto, že dúfame, že nevzdelaný neskúsený a včera zapísaný vojak na obranu vlasti vyrovná sa raz zemianskemu stavu. Kiež by to stačilo. Kiež by si doba nikdy nevyžadovala iných obrancov vlasti. Len čo sa začalo jednať o slobode a blahu krajín nie podľa sily, ale umenia, nie podľa počtu vojakov, ale obratnosti zaobchádzania so zbraňou, skutočne nevidím, akú silnú nádej môžeme skladať v drsného, od kľače a pluhu odtrhnutého vojaka. Naiste nijakú, alebo veľmi chatrnú, ak prihliadneme na najnovšie priebehy šľachtickej vojenskej pohotovosti. Veď, keď ide o nášho suseda Turka, neustupuje pred našim počtom, našimi silami, ale dôvtipom, ktorého zo všetkých chceme najmenej užívať a ktorým na ňom predsa najviac záleží. Pešie i husárske jednotky, vojnami s Francúzskom a Pruskom vychované vo vojenskej disciplíne, ukázali príklady neuveriteľnej statočnosti. Avšak tieto pre blaho a hodnosť svojej koruny udržiavali sa nepretržite, kým táto záležitosť nevyčerpala štátnu pokladnicu. Starostlivá milosť našej cisárovnej Márie Terézie bola nútená uložiť takto väčšie dane na nášho poddaného sedliaka. Táto nutnosť potrvá až do toho dňa, kým všetci mocnejší sa budú vyhýbať znášaniu potrebných daňových tiarch a kým, krytí krásnym titulom veľmi starých výsad, nešťastného sedliaka, ktorý okrem tvrdého a opovrhovaného života nič takmer nemá po ruke, budú nútiť platiť mnohonásobné dávky. A toto je, ako každý ľahko pochopí, oná najpravdivejšia príčina, prečo naši poddaní, ktorí radšej kdekoľvek inde na svete ako vo svojej otčine, chcú stráviť svoj život. Pýtam sa, koho teší žiť v tejto krajine alebo plodiť deti, kde verejné ťarchy sa neznášajú rovnako, kde bohatší si privlastňujú všetky zisky krajiny, bremená však proti právu a rovnosti, proti najsvätejším zákonom nášho kráľovstva odkladajú na nešťastného sedliaka a najúbohejší ľud? Veď ktože akýmkoľvek duchom, dôvtipom alebo teóriou chce niekto vysvetliť oné veľmi vážené slobody zemianskeho stavu. Nikdy nikto nepresvedčí ľudí, obdarených aspoň obyčajnou súdnosťou, že tieto slobody udelili naši králi, prekrútiac základné naše zákony. Základný totiž zákon nášho kráľovstva nariaďuje každému zemanovi a boháčovi, vystrojenému zbraňami, postarať sa o blaho vlasti.“
Ján Tibenský – Slovenský Sokrates, s. 38
„Napokon, konštatujú samotné stavy pred mnohými rokmi, ale aj na posledných snemoch sa vyhlasovalo, že osobná šľachtická pohotovosť nie je už natoľko užitočná. Veľké a ušľachtilé duše, hodné tej najradostnejšej večnosti, stavy uhorského kráľovstva, na verejné stavy delegované! Bolo by žiaduce, aby ste nabádaní najkrajším príkladom vašich spoluobčanov mali nepretržite pred očami nie svoj osobný záujem a blahobyt, ale úžitok a blaho svojej vlasti. V celej Európe je dobre známe, že našim Uhrom, kedysi veľmi slávnym v zbrani a vo víťazstvách, nechýbala ani statočnosť, ani zbrane, ani bohatstvo, ale vždy chýbala ochota starať sa o bezpečnosť svojej vlasti voči barbarskému nepriateľovi. Lebo ak sa už raz správne konštatovalo, že osobná šľachtická pohotovosť nie je už natoľko užitočná, prečo to, pýtam sa, v súčasnosti nechceme veriť, prečo nehľadáme korene tohto vážneho zla a nestaráme sa o lieky proti nemu? Či hádam preto, lebo veríme, že roľnícky, neskúsený a len včera do armády zverbovaný vojak pri obrane vlasti nahradí šľachtu? Kiežby to stačilo! Kiežby si časy nikdy nežiadali iných obrancov! Potom však treba bojovať o slobodu a blaho krajín nie hrubou silou, ale vojenským umením, nie počtom vojakov, ale treba začať v ich výcviku so zbraňami. Lebo skutočne nevidím, akú nádej môžeme skladať v drsného vojaka, len nedávno odtrhnutého od kľače a pluhu. Naozaj nijakú alebo veľmi malú, ako o tom svedčia výsledky posledných insurekcií. Ak ide o nášho tureckého suseda, neobáva sa nášho počtu ani síl, ale dôvtipu. Na jeho pestovaní nemáme záujem, hoci práve na ňom najväčšmi záleží. Vo francúzskych a pruských vojnách uhorské pešie a jazdecké jednotky, vycvičené vo vojenskej disciplíne, preukázali príklady neuveriteľnej statočnosti, ale pre blaho a dôstojnosť svojej koruny sa udržiavali nepretržite, kým to nevyčerpalo štátnu pokladňu. Preto predvídavá láskavosť našej pani cisárovnej bola nútená uložiť väčšie dane na nášho poddaného roľníka. Táto povinnosť bude trvať až do dňa, kým všetci bohatí budú sa brániť povinnosti znášať verejné ťarchy a kým podľa starých výsad nešťastný poddaný roľník, ktorý okrem tvrdého a nehodného života takmer nič vlastného nemá, tieto zvýšené dane bude znášať. A to je, ako každý ľahko pochopí, pravá príčina, že poddaný nášho štátu chcú radšej žiť kdekoľvek na svete, ako tráviť život vo svojej vlasti. Koho totiž, pýtam sa, teší žiť alebo plodiť deti v takej krajine, kde verejné ťarchy sa neznášajú rovnako, kde bohatí si prisvojujú všetky výhody v štáte, ťarchy však odmietajú, čo je proti právu a princípu rovnosti, a proti svätým zákonom nášho kráľovstva na nešťastného poddaného roľníka a ubiedený ľud všetko váľajú? Veď akýmikoľvek dôvodmi by niekto chcel zdôvodňovať tieto mimoriadne široké výsady šľachty, nikdy nikoho so zdravým rozumom nepresvedčí, že by naši králi tieto základné slobody, kodifikované ako zákony, boli sankciovali ako nejaký podvod. Základný zákon nášho kráľovstva zaväzuje totiž každého šľachtica a magnáta so zbraňou zabezpečovať ochranu blaha vlasti.“
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)